Vznik moderného slovenského štátu - Benešova katastrofálna zahraničná politika nepriniesla nič len katastrofu. Po zničujúcich mierových podmienkach sa v zbedačenom Nemecku dostal k moci Adolf Hitler a ten začal budovať Tretiu ríšu. Západ mu ustupoval a premiéri troch krajín – francúzsky Daladiér, taliansky Mussolini a britský Chamberlain  podpísali v Mníchove  takzvanú Mníchovskú dohodu (zradu) v roku 1938. Znamenalo to mimo iného aj odstúpenie československého pohraničia „Sudet“ Tretej ríši.
Ďalší následok bola Viedenská arbitráž za účasti Nemecka a Talianska a odstúpenie južného Slovenska Maďarsku kde vládol  regent admirál Miklóš Horthy. Demarkačnú čiaru na južnom Slovensku chránili oddiely Hlinkovej gardy. Obyvateľstvo na odsúpenom okupovanom území nemalo ani na 50% maďarskú národnosť.
Nepomohla ani Malá dohoda – spolok Československa, Rumunska a Juhoslávie na obranu proti maďarskej agresívnosti a revizionizmu. 
 Prezident Beneš vyriešil svoj vlastný osud abdikáciou a útekom do zahraničia ( můj plán aeroplán). V Česko-Slovensku sa prijali protižidovské opatrenia. V Maďarsku ich prijali hneď v 20-tych rokoch po prvej svetovej vojne.
6. októbra 1938 sa v Žiline zišla HSĽS a za účasti iných strán prijala Žilinskú deklaráciu, ktorým vyhlásila autonómiu na základe Pittsburgskej zmluvy. Podpísali ju všetky slovenské politické strany okrem sociálnych demokratov a komunistov. Č-S parlament deklaráciu potvrdil ako Zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Predsedom slovenskej autonómnej vlády a zároveň ministrom vnútra sa stal Dr. Jozef Tiso. Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Emil Hácha.
15.000 Židov podpísalo petíciu za pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu a demonštrovali 1. novembra 1938 za pripojenie k Maďarsku pod Manderlákom. Takýto postoj Židov radikalizoval riešenie židovskej otázky
18. decembra sa uskutočnili voľby do Snemu Slovenskej republiky. HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty v nich dostala 97,5 percenta hlasov. Predsedom Snemu sa stal M. Sokol. Ministerstvo vnútra zakázalo boľševické strany a organizácie a slobodomurárske lóže.
25. decembra 1938 v Šuranoch okupovaných Maďarmi Slováci spievali na omši slovenskú hymnu Hej Slováci. Za to do nich maďarskí žandári pred kostolom začali strieľať a zastrelili 17-ročnú nemú Slovensku Máriu Kokošovú. Po vzniku slovenského štátu Tiso zaviedol reciprocitu do slovensko-maďarských vzťahov a tak sa už podobné excesy proti Slovákom nekonali. Dnes žiadna reciprocita v slovensko-maďarských vzťahoch nie je a tak bolo v Maďarsku asimilovaných 300.000 Slovákov. Slovákov v Maďarsku je dnes odhadom 10.000 – 100.000. Ústava z roku 1939 hovorila : Práva národnostných menšín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny. Reciprocita za prvej Slovenskej republiky zabránila niektorým najhorším protislovenským excesom v Maďarsku. Československo sa počas celej svojej existencie správalo macošsky k slovenskej menšine v Maďarsku.
Česi sa ale nemienili uspokojiť s daným stavom. Zorganizovali 10. marca 1939 český vládny puč na Slovensku po predchádzajúcom súhlase od Hitlera. Armáda zaviedla výnimočný stav a internovala stovky Slovákov. Český puč znamenal faktický aj ideový koniec Česko-Slovenska. Česi definitívne popreli platnosť Pittsburgskej zmluvy. Teraz už definitívne vzniklo vacuum juris ako ho popísal univerzitný profesor ústavného práva Vojtech Tuka a to bez ohľadu či jestvoval alebo nejestvoval tajný dodatok Martinskej deklarácie na 10 rokov (Tuka za to aj skoro 10 rokov sedel). Žiadna zmluva už medzi Slovákmi a Čechmi nebola a už sa ani nikdy v budúcnosti neuzavrela.
11.marca vymenoval Hácha novú slovenskú autonómnu vládu na čele s Karolom Sidorom.
12. marca nemecká delegácia predložila Sidorovi plán vyhlásenia samostatnosti Slovenska. Sidor odmietol – Nevezmem na seba, aby ma celý národ preklínal, že som naň uvalil nemecké jarmo.
13. marca dostal Dr. Jozef Tiso oficiálne pozvanie do Berlína od Adolfa Hitlera. Porada predsedníctva HSĽS prijala ponuku a Tiso s Ďurčanským odleteli do Berlína.  Hitler ponúkol vyhlásenie slovenského štátu. V opačnom prípade ponechá Slovensko svojmu osudu – to znamenalo rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko. Tiso odmietol takto narýchlo vyhlásiť slovenský štát . Ultimátum určil Hitler do 12:00 ďalšieho dňa. Na Tisovu žiadosť z Berlína česko-slovenský prezident Hácha zvolal Slovenský snem na nasledujúci deň.
14. marca zasadol Slovenský snem. Tiso ho oboznámil s rokovaniami. Slovenský snem aklamačne (povstaním na mieste – podobne ako Slovenská národná rada v roku 1992) hlasoval o vzniku štátu.
14. marca o 12:06 vznikol slovenský štát, neskôr po prijatí Ústavy s názvom Slovenská republika.
Česko-Slovenský prezident Hácha na svoju žiadosť odišiel do Berlína a vyhlásil odtiaľ Protektorát Čechy a Morava.
Slovenskú republiku uznalo vyše 30 štátov, teda viac ako polovica vtedy existujúcich. Medzi nimi Sovietsky zväz, Francúzsko, Veľká Británia, Maďarsko, Estónsko. Neznámo prečo robilo Estónsko nadprácu po 1989 roku a zrušilo uznanie Slovenskej republiky aby ho o pár rokov ako v Kocúrkove znovu prijalo.
23. marca začala Malá vojna. Maďari zaútočili na východnom Slovensku a letecky na Spišskú Novú Ves s tichým súhlasom Poľska a Nemecka. Ich postup zastavila Hlinkova garda a novo vznikajúca slovenská armáda. Slovensko stratilo ďalšie územie a muselo podpísať ochranný pakt s Nemeckom
Prijatá Ústava prvej Slovenskej republiky vychádzala z liberálno-demokratického princípu delenia moci (súdna, výkonná, zákonodarná) a z pápežských encyklík prevzala princíp stavovskej demokracie. Na Hitlerov nátlak Ústava nikdy nebola plne uvedená do praxe. Tento Hitlerov zákaz je rešpektovaný aj dnes, keď sa prvky stavovskej demokracie nemôžu na Slovensku uplatňovať na rozdiel od Slovinska, Veľkej Británie či Nemecka. Slovenský snem jednohlasne zvolil Dr. Jozefa Tisa za  prezidenta Slovenskej republiky. Vojtech Tuka sa stal predsedom vlády.
Hlinkova garda a Slovenská armáda sa zúčastnili na nemeckom ťažení proti Poľsku. Slovensko obsadilo územia okupované Poľskom po Viedenskej arbitráži a územia darované bez súhlasu Slovákov Poľsku Benešom. Hitler ponúkal Tisovi aj Zakopané ale ten to odmietol. Poliaci terorizovali Slovákov v pohraničí. Nevedeli prekonať ilúziu poľsko-maďarského bratstva – i do šable i do skľanki.  František Krištof Veselý naspieval pieseň „Sme Hlinkove gardy“.
Konečne vznikla Technická univerzita (Slovenská vysoká škola technická SVŠT po vojne, Slovenská technická univerzita STU po revolúcii), ktorej vzniku Česi bránili 20 rokov. Vznikla Slovenská univerzita. Neskôr za komunistov opäť premenovaná po Uhrovi Jánovi Segešovi (Ján Ámos Komenský – z Komne čiže Komňanský), ktorý vyzýval na pomaďarčenie Slovákov. Vznikla aj Vysoká obchodná škola (po vojne Vysoká škola ekonomická VŠE). Pri Matici slovenskej vznikla Slovenská národná knižnica, za Dzurindu Matici odobratá. Vznikla Slovenská akadémia vied.
Premiér Vojtech Tuka bol predstaviteľ národnosocialistického krídla HSĽS. Ideológiu slovenského národného socializmu zostavil filozof Štefan Polakovič. Označil v nej nemecký národný socializmus ako nevhodný pre slovenský národ. Samotní Nemci tiež odmietali vývoz nemeckého národného socializmu a jeho použitie u iných národov. Preto ani neprišlo k prekladu a vydaniu Hitlerovej knihy Mein Kampf.  V roku 1940 sa v Lomnickom manifeste slovenskí umelci a kultúrni pracovníci prihlásili k slovenskému národnému socializmu. Na konferencii kritizovali prezidenta Tisa. Vojtecha Tuku po vojne obesili z invalidného vozíka.
Dr. Jozef Tiso –
Cieľom slovenskej politiky je dostať všetko do slovenských rúk.
Slováci sa začleňujú medzi európske národy ako rovný s rovným.
Nepotrebujeme nijaký národný socializmus, my máme vlastné vzory.
Nijaký rozumný Nemec by nežiadal od Slováka, aby Slovensko robilo nemeckú politiku. Robme teda na Slovensku slovenskú politiku.
Nepracujeme v službách cudzincov ale slúžime vlastnému národu.
Minister zahraničných vecí Ďurčanský chcel viesť politiku neutrálneho štátu. Cez špióna na britskom veľvyslanectve sa to dozvedeli Nemci a to bol podnet na Salzburgský diktát v roku 1940. Na rokovaniach Salzburgu nás prinútilo Nemecko odstrániť Ďurčanského, vymenovať Šaňa Macha za ministra vnútra (Tiso Machovi do očí – Prinútili ma vás zobrať) a posilnila sa pozícia Vojtecha Tuku. Hitlerov zákaz neutrality Slovenska trvá doteraz.. Po účasti vo Varšavskej zmluve nás prinútili k vstupu do NATO. Smutne pozerá na Slovensko niekoľko desaťročný  nápis na železničnej stanici v Šenkviciach – Chceme neutrálny štát.
V roku 1941 bola nasadená Slovenská armáda do bojov na východnom fronte. Tuka tým chcel pripraviť  revíziu Viedenskej arbitráže. Vojna zo Sovietskym zväzom bola prijímaná dvojzmyselne. Na jednej strane ako boj proti boľševizmu na druhej strane naivne pre starú slovenskú ideu panslavizmu. Slovenská armáda (2 divízie – Rýchla a Zaisťovacia) bola najlepšie vystrojenou (nie vyzbrojenou) armádou na východnom fronte. Bojovala statočne a percento dezercie bolo menej ako 1. Za útok na Rostov na Done dostal veliteľ Rýchlej divízie generál Turanec nemecký Rytiersky kríž. Zaisťovacia divízia pôsobila v Bielorusku. Vojtech Tuka chcel nasadiť slovenskú armádu aj v Juhoslávii ale minister obrany Čatloš to striktne odmietol.
Podnikateľ Baťa vyvíjal aktivity na pripojenie Moravy k Slovenskej republike. Slovenská republika sa zaujímala hlavne o Moravské Slovácko. V roku 1941 slovenský veľvyslanec v Berlíne Matúš Černák predložil Tretej ríši územné požiadavky o pričlenenie Moravského Slovenska. Na Moravskom Slovácku sa za to angažoval gajdovec Joža Úprka . Po vojne ho verejne popravili v Uherskom Hradišti.
Na Všechsvätých 1941 navštívil Tiso slovenských vojakov na východnom fronte aby sa s nimi pomodlil za padlých spolubojovníkov. Mal naplánovanú návštevu povestného kláštora Pečorská Lavra.. Pripravili tam na neho atentát a len to, že ukončil návštevu o 30 minút skôr mu zachránilo život a nezahynul pri nastraženom výbuchu.
Vláda a snem prijali obmedzenia pre Židov v politickom, hospodárskom a sociálnom živote. Proti prijatiu Židovského kódexu protestovali slovenskí katolícki biskupi a prezident Tiso ho nepodpísal.
V roku 1942 Tuka bez vedomia prezidenta Tisa, snemu a ostatných členov vlády nariadil  začať deportácie Židov na práce do táborov v Poľsku. Prezident Tiso poskytoval Židom výnimky. Tie mu Nemci neskôr ukazovali po vypuknutí Bystrického puču odobraté od partizánov s cynickými slovami – Toto ste si mohli ušetriť. Po správach o zlom zaobchádzaní, od biskupa Vojtaššáka, boli transporty ešte v 1942 zastavené. Sú rôzne verzie kto ich zastavil – Tiso, Šaňo Mach, slovenská vláda, Židia tvrdia, že podplatili nemeckého splnomocnenca pre židovskú otázku Dietera Wysliczenyho. V zbernom tábore v Seredi slovenskí Židia spoznali v uniforme Gestapa neskoršieho legendárneho NaziJägera Simona Wiesenthala. Slovenská vláda požiadala o kontrolu v pracovných táboroch v Poľsku ale nebolo jej to nemeckou stranou umožnené. Dnes slovenskí Židia vedú kampaň proti biskupovi Vojtašákovi.
Spojenci neverili stavu v táboroch až do konca vojny, zrejme aj pod vplyvom správy Červeného kríža o dobrej situácii v pracovných táboroch. Deportácie boli obnovené až po vypuknutí Bystrického puču. Počty výnimiek, deportovaných, Slovákmi schovávaných, Nemcami zabitých Židov sú nepresné, pretože údaje sa falšovali aj samotnými Židmi v Ústredni Židov a je to dnes zákonom skúmať zakázané (popieranie holokaustu).
Cigánski asociáli museli stavať na východnom Slovensku železnicu do Humenného. Ako neprávosť vnímali, že nemohli pozdraviť pána prezidenta pri jeho návšteve.  Keď cigán stretol gardistu tak musel vyvrátiť vrecká naruby, že nič neukradol. Slovenskí cigáni, až na ojedinelé prípady po vypuknutí Bystrického puču, sa vyhli osudu cigánov v iných európskych štátoch.
Hospodárska situácia sa v Slovenskej republike rýchlo stabilizovala na rozdiel od ostatných európskych štátov a aj južného Slovenska okupovaného Horthyovskými fašistami. Slovenská koruna Ks dostala prezývku Dunajský dolár, Slovensko Schlaraffenlande (- rozprávková krajina blahobytu ) a Bratislava Fressburg (fressen – žrať). Životná úroveň bola 4. najvyššia v Európe. Mandarínky deti na Slovensku nepoznali dlho za komunistov a nemeckí vojaci neverili, že sa dá kúpiť pravá káva a nie Ersatz. Na Slovensku bol zavedený lístkový systém na potraviny až keď sa dostali k moci komunisti. Hospodársky úspech Slovenska fungoval na princípe hesla Modli sa a/alebo pracuj. K hospodárskemu úspechu prvej Slovenskej republiky výrazne prispel národohospodár guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, ktorého povolal do funkcie Tiso napriek tomu, že bol slobodomurár. Neskôr Karvaš zradil a pridal sa k protislovenským pučistom. Po vojne Karvaša komunisti prenasledovali.
Kurz slovenskej koruny k protektorátnej na čiernom trhu bol 1:10. Slovensko obchodovalo hlavne so Švajčiarskom a na konci vojny boli v Európe 3 pevné meny – slovenská koruna, švajčiarsky frank a švédska koruna. Obchod s Nemeckom sa robil cez clearingový účet. Nemci zostali dlžní na účte Slovákom niekoľko miliárd mariek čo zmazal podpisom zmluvy s Nemeckom prezident Václav Havel. Cez clearingový účet išli aj mzdy slovenských robotníkov pracujúcich v Nemecku vo veľkom počte.
Predseda vlády Tuka vyhlásil v 1941 vojnu Spojeným štátom americkým. Táto otázka sa preberala pred obnovením slovenského štátu v 1992 roku. Totiž Slovenská republika nikdy neuzavrela mier s USA ale tie vyhlásili, že nedošlo k bojovému kontaktu armád  slovenskej a americkej a teda k vojne medzi týmito dvoma štátmi. Nie je to tak. 14.júna 1944 USAAF bombardovali rafinériu Apollo a prístav v Bratislave. Proti nim vyštartovalo 8 stíhacích Messerschmidtov legendárnej 13. letky Slovenských vzdušných síl. Proti presile stovky Mustangov však nemali šancu a iba jeden pristál na letisku v Piešťanoch naspäť, pričom 1 bombardér zostrelili. Nemeckí letci ušli. Letecké eso Ján Režňák (32 potvrdených  zostrelov na východnom fronte)  mal šťastie lebo nemal vtedy pohotovosť. Počas amerických náletov zostrelení americkí piloti boli internovaní v Grinave a chodili sa kúpať s miestnymi dievčatami. USA tiež uskutočnili kobercový nálet na bezvýznamné Nové Zámky.
Tiso chcel niekoľkokrát abdikovať. Mal síce u Hitlera rešpekt ale nemecký nátlak na Slovensko bol prisilný. (Hitler prišiel privítať na železničnú stanicu len Tisa a Mussoliniho.)  V každom prípade neutiekol zbabelo ako Beneš. O zotrvanie v úrade Tisa prosili aj Židia lebo sa báli radikálneho Tuku. Aby si Tiso posilnil pozíciu voči Tukovi prijal titul Vodca.
Komunisti vzhľadom na mierne správanie sa režimu k nim mohli ťažko označiť režim za fašistický a preto vymysleli termín klérofašizmus. Aby pomohli svetovému židoboľševizmu a Stalinovmu plánu ovládnutia Európy museli vyvolať Bystrický puč. Po ňom sa už často žiadne ohľady nebrali a tak dnešní propagandisti označujú prvú Slovenskú republiku za fašistickú.

Komunisti a čechoslovakisti
V roku 1943 Beneš podpísal v Moskve zmluvu so Sovietskym zväzom, čím otvoril cestu komunistom. Vo Zväze sovietskych socialistických republík vznikol 1. čs armádny zbor pod velením generála Svobodu, plukovníka NKVD.
28. augusta 1944 na dvore kasární v Martine povstalci banditsky postrieľali diplomatickú nemeckú misiu utekajúcu z Rumunska.
Nemci hlásili – Prišlo to, čo mnohí predvídali. Základné zlo momentálnych povstaleckých hnutí spočíva v päťročnej voľnej politike prezidenta Slovenského štátu Dr. Tisa a slovenskej vlády voči …
Nemci začali postupovať na Slovensko. Vojenský veliteľ pučistov v Banskej Bystrici podplukovník Golian vydal 29. augusta rozkaz na začatie puču. Pučisti vydali dezinformáciu o uväznení prezidenta Tisa Nemcami aby povzbudili armádne jednotky a mobilizáciu na svoju stranu.
Nevolená Slovenská národná rada zložená z komunistov a čechoslovakistov vyhlásila obnovenie čs. štátu. Po vojne sa komunisti nekomunistov radikálne zbavili.
Minister obrany generál Čatloš, bývalý legionár, najprv v rozhlase vyzval obyvateľstvo na pomoc nemeckej armáde, neskôr utiekol na pučistické územie. Pritom sám pripravoval armádu na obrat podobne ako v Rumunsku kráľ Michal otočil armádu.
Dve silné východoslovenské divízie boli odzbrojené bez boja.. Apolitický veliteľ Nitrianskej posádky podplukovník Šmigovský nevyviedol posádku do boja proti Nemcom – Zostanem lojálny vláde, nevzdal sa ani Nemcom, a komunisti ho za to po vojne obesili.
Začali krvavé hostiny, dovtedy bolo Slovensko vojnových hrôz ušetrené. Banditi vraždili civilné obyvateľstvo a lúpili. Vraždili Nemcov v Ružomberku, povraždili Nemcov zo Skleného. Predseda Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský len zázrakom ušiel poprave. Boli zriadené koncentračné tábory kde boli strieľaní Slováci. Zásah Gustáva Husáka, neskoršieho prezidenta ČSSR zabránil, že neboli postrieľaní všetci. Slovenská národná rada vydala zoznam slovenských spisovateľov, ktorých chceli popraviť. Nemci sa odplácali rovnako. Vraždili v Nemeckej, Kremničke a vypaľovali partizánske dediny.
O dva mesiace 27. októbra nemecká armáda dobyla Banskú Bystricu. Padli tisíce civilov a pučistov (odhad je 20.000 – 80.000) a boli zničené veľké časti Slovenska. Hitler chcel za trest použiť kobercový nálet na Banskú Bystricu, Zvolen a Brezno. Tiso zasiahol a vymenil toto zabíjanie a ničenie za to, že zavesil nemeckým vojakom vyznamenania v Banskej Bystrici. Tiso taktiež dosiahol prepustenie mnohých pučistov z nemeckých koncentračných táborov.
Slovenská vláda už fakticky nevládla. K moci sa dostali komunisti a štát bol okupovaný Nemcami. Blížil sa prechod frontu. Vláda vyplatila štátnych zamestnancov na 3 mesiace dopredu v strieborných 50-korunách.
4. apríla 1945 vytlačila sovietska armáda z Bratislavy nemeckú armádu. Slovenská vláda ustupovala s Nemcami. Pred frontom evakuovali aj slovenskí (karpatskí) Nemci. Zvyšok vyhnal Beneš spolu so sudetskými Nemcami po vojne.  Za frontom obnovovali svoju moc komunisti. NKVD a SMERŠ (SMERť Špiónom) odvážali slovenských občanov do GULAGov na Sibír. Odhady sú medzi 20.000 až 50.000. Nepodarilo sa dokázať, že to bol Benešov trest Slovákom.
Predseda slovenskej vlády Štefan Tiso podpísal 8. mája v Kremsmünsteri kapituláciu Američanom.
Vznikla Slovenská tajná ochrana STO ako spravodajská organizácia pre spojenie so slovenskou exilovou vládou.

Beneš sa po vojne objavil ako prezident, ako keby neabdikoval a neutiekol. A rozhodnutím veľmocí a bez súhlasu slovenského národa obnovil Československo a vydal ho do rúk komunistov. Vláda prijala Košický vládny program. Nebol dodržaný tak isto ako povojnové Tri Pražské dohody ale znamenalo to všetko len okypťovanie slobody pre slovenský národ v duchu najhoršieho čechoslovakizmu. Česi nikdy nedodržali žiadnu dohodu so Slovákmi.
Beneš vyhnal Nemcov a po ceste ich Česi masovo zabíjali na desiatky tisíc. Beneš začal znárodňovanie bánk a priemyslu. Beneš sa vzdal Podkarpatskej Rusi v prospech ZSSR. Všetky tieto akty sú neplatné, pretože Beneš nebol legálny prezident.
Maďarskí okupanti boli poslaní späť do Maďarska. Prebehla výmena obyvateľstva s Maďarskom na základe medzištátnej dohody a tiež reslovakizácia – kto chcel získať slovenskú národnosť, musel dokázať svoj slovenský pôvod.
Z Rumunska sa mohli vrátiť Slováci osídlení tam po hladomore na Slovensku (Uhorsku) začiatkom 19. storočia.  Objavili ich tam po 1. svetovej a Č-SR im tam postavila školy. Česko-slovenská  presídľovacia komisia im sľúbila v 1947, že ich presídlia na Slovensko. Beneš nimi ale osídlil Sudety a zakázal im návrat na Slovensko. Keď za komunistov utekali Slováci z Rumunska na Slovensko (ČSSR) tak ich komunisti deportovali späť do Rumunska. Niektorým sa ale podarilo utiecť ďalej – USA, Nemecko, Švédsko.
Slovenskí katolíci sa dohodli s Demokratickou stranou na spolupráci. Vo voľbách v 1946 vyhrala na Slovensku Demokratická strana so ziskom 62 percent hlasov a v Česku Komunistická strana. A to znamenalo, že komunizmus prišiel na Slovensko zo západu z Česka. V Prahe sa po politickom štátnom prevrate 25. februára 1948 dostala k moci Komunistická strana a nastolila komunistickú diktatúru na čele so Stalinovým poskokom prezidentom Gottwaldom. Začalo sa masové prenasledovanie odporcov komunizmu, zatváranie, vyhadzovanie z práce, zoštátňovanie, násilná kolektivizácia, prenasledovanie cirkví.
Spojené štáty americké vydali do rúk čechoslovákov a židoboľševikov slovenskú vládu a prezidenta Tisa. 18. apríla 1947 bol Jozef Tiso popravený. Už dávno pre súdom vyhlásil zbabelec Beneš – Tiso musí viset. Tisa odsúdil retribučný súd zriadený na nastolenie totalitného režimu.
V roku 1948 vznikla odbojová organizácia Biela légia. Mala vysielač v Rakúsku. V roku 1951 popravili jej členov Tunegu, Púčika a Tesára. Hlavného organizátora Jozefa Vicena uniesli z Rakúska v roku 1957 a odsúdili na doživotie. Štátna tajná bezpečnosť ŠTB poslala balík s bombou Matúšovi Černákovi do Nemecka a ten zahynul na pošte pri výbuchu. V 1951 boli katolícki biskupi Vojtaššák a Buzalka a gréckokatolícky biskup Gojdič odsúdení na doživotie vo vykonštruovanom procese. Vznikla tajná cirkev. Jej najznámejším predstaviteľom je kardinál Ján Chryzostom Korec.
Komunisti sa žrali aj medzi sebou. V procese s buržoáznymi nacionalistami dostali Slováci Husák dlhoročné väzenie a Clementis popravu.
V 1955 sa ČSR stala členom vojenského komunistického paktu Varšavská zmluva. V 1960 sa názov upravil na Československá socialistická republika ČSSR.
V 60-tych rokoch sa začal boj dvoch skupín v Komunistickej strane Československa KSČ. Umiernené krídlo na čele s Alexandrom Dubčekom chcelo budovať socializmus s ľudskou tvárou. Bola povolená gréckokatolícka cirkev a zmiernená diktatúra proletariátu.
21. augusta 1968 začala vojenská intervencia vojsk Varšavskej zmluvy (ZSSR, NDR, Maďarsko, Bulharsko). 27 divízií okupovalo ČSSR. Zahynulo 94 občanov a do 1.000 bolo zranených. Armáda sa na odpor nepostavila, Štátna tajná bezpečnosť ŠTB spolupracovala s okupantmi. Unesení komunistickí pohlavári podpísali Moskovské protokoly a tým začala normalizácia.
Národné zhromaždenie 27. októbra. schválilo zákon o česko-slovenskej federácii. Vzniklo Federálne zhromaždenia s dvoma komorami – Snemovňa ľudu a Snemovňa národov. V Snemovni národov platil zákaz majorizácie to jest Česi nemohli prehlasovať Slovákov. Vznikla Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. V roku 1970 FZ prijalo zmeny okliešťujúce právomoci národných republík. Federalizácia bol krok vpred ale ako vždy čechoslovakisti trikmi vybabrali so Slovákmi.
V New Yorku v 1970 založili Svetový kongres Slovákov. Predsedom sa stal uránový kráľ Štefan Roman. V 1973 SNR zrušila členskú základňu Matice Slovenskej. V 1975 komunisti založili prorežimnú kolaborantskú organizáciu katolíckych duchovných Pacem in terris. Vatikán zakázal  kňazom účasť v nej.
Americký Slovák Daniel Gajdušek dostal v 1976 Nobelovu cenu za medicínu.
Česi založili disidentskú organizáciu Charta77. Slovákov v nej bolo málo. Slovákovi Vladimírovi Pavlíkovi eštebáci hovorili, že je jediný čestný človek v nej. V Charte bolo veľa bývalých stalinistov, teraz sa stavajú do pozície najväčších demokratov aj s rôznymi eštebákmi. Komunisti vymysleli antichartu a občania ju museli masovo podpisovať. Herci a iní umelci antichartu podpisovali ostentatívne pred kamerami. Najväčším slovenským chartobijcom bol profesor vedeckého komunizmu Pavol Mešťan, terajší riaditeľ Židovského múzea.
30. decembra 1977 pápež Ján Pavol II. zriadil samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu odčlenením od Ostrihomskej arcidiecézy. Česi roky zadržiavali papiere a tým realizáciu. Metropolitom sa stal arcibiskup Ján Sokol. V 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave konala sviečková manifestácia za náboženskú slobodu a občianske práva. Komunistickí pohlavári Colotka, Válek a Šalgovič sledovali zásah proti manifestujúcim z hotela Carlton. Komunistom sa nepodarilo za 45 rokov teroru rozbiť Marxove zrkadlo viery v boha.
V roku 1987 katolíci zozbierali pol milióna podpisov pod petíciu za obsadenie uprázdnených biskupských stolcov. Slovensko vtedy nemalo ani jedného biskupa.
25. marca 1988 na Veľký piatok sa konala v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí sviečková manifestácia na obranu cirkvi. Komunisti ju rozohnali a boľševickí pohlavári sa tomu prizerali z hotela Carlton.

Razin

Nádeje. – Významnú úlohu popri domácich politikoch Andrejovi Hlinkovi a Milanovi Rastislavovi Štefánikovi zohrali pre slobodu slovenského národa americkí Slováci. A tiež prvá svetová vojna v rokoch 1914 – 1918.
Je zaujímavé, že najväčšie slovenské mestá vznikali za hranicami dnešnej Slovenskej republiky. Najprv to bola Békešská Čaba, neskôr Budapešť a v Spojených štátoch amerických mesto Cleveland v Ohiu a Pittsburgh v Pennsylvánii.  V USA vznikli stovky slovenských novín a spolkov. Ako strešná organizácia vznikla Slovenská liga v Amerike. Slovenské dejiny sú aj dejinami vysťahovalectva. Najprv na Dolnú zem  – Panónia, Sedmohradsko, Vojvodina, Bulharsko hlavne po vytlačení Turkov z Európy a po hladomore na začiatku 19. storočia. Tak sú dnes slovenské komunity v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku. Významné je aj vysťahovalectvo do USA z ekonomických ale aj politických dôvodov. Slováci sa zúčastnili v USA vojny za nezávislosť (major Ján Polerecký), občianskej vojny (plukovník Mihalóczi, generál Kozlaj, Slovenská Lincolnova strelecká stotina), prvej i druhej svetovej vojny ( seržant Stank, generál John Slezak). Slováci boli vždy lojálni občania štátov, v ktorých žili a žijú.
Slováci sa dohodli s Čechmi na založení nového štátu Česko – Slovensko v Clevelandskej dohode v roku 1915. Dohoda hovorila o federatívnom usporiadaní a o úplnej národnej autonómii národov slovenského a českého. Masaryk skoncipoval Pittsburgskú zmluvu podpísanú v roku 1918 a aj ju sám podpísal. Podpísali ju Slovenská liga v Amerike (Mamatey, Daxner), České národné združenie a Zväz českých katolíkov. Slováci v nej ustúpili k asymetrickému usporiadaniu s vlastnou autonómiou. Masaryk neskôr zmluvu označil za falzum a poprel svoj podpis. Slovenská liga v Amerike sa viackrát márne domáhala začlenenie Pittsburskej dohody do ústavy. Ottův obchodní slovník z 1924 uviedol : Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem domnívati se, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti. Česi aby zakryli Slovenov (respektíve Slovákov) tak vymysleli ešte v 19. storočí falzifikátorský termín Slověn, slověnsky a ten sa doteraz používa aj na Slovensku vo forme Slovien, sloviensky.
Medzitým hvezdár Milan Rastislav Štefánik vstúpil do letectva francúzskej armády a postupne dosiahol hodnosť generála. Štefánik dokázal otvoriť dvere do najvyšších európskych kruhov Masarykovi a Benešovi. Vo Francúzsku, Taliansku, Srbsku a Rusku vznikli zahraničné légie nového štátu.
30. októbra 1918 bolo v Martine zasadnutie Slovenskej národnej rady. Kňaz Andrej Hlinka vyslovil pamätnú vetu – Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť – a zhromaždenie prijalo (Martinskú) Deklaráciu slovenského národa. Hodža sfalšoval obsah deklarácie a tak jej obsah nepoznáme. V každom prípade sa slovenský národ prihlásil k Česko – Slovensku a to bez vedomosti o tom čo sa v tom čase dialo v Prahe a inde v zahraničí. Účastníci zhromaždenia sa rozišli po Slovensku a všade vyhlásili odtrhnutie od Maďarov a vznik Česko-Slovenska.
V 1920 v zámku Veľký Trianon vo Versailles  bola podpísaná Trianonská mierová zmluva o zániku Rakúsko-Uhorska a  o vzniku Česko-Slovenska a Maďarska za medzinárodnej účasti. Maďarskú stranu zastupoval aj gróf Apponyi (Oponický) známy svojimi brutálnymi protislovenskými školskými zákonmi a postojmi, česko-slovenskú Osuský a Beneš. Maďarsko zmluvou uznalo nezávislosť Česko-Slovenska a stanovené hranice. Južná slovensko-maďarská hranica bola určená tak, aby na oboch stranách hranice zostala rovnako početná národnostná menšina. V Maďarsku tak zostalo 400.000 Slovákov a skoro rovnaký počet Maďarov na Slovensku. Keď to však zhodnotíme pomerom, tak Maďarov zostalo na Slovensku 6 percent z maďarského národa a Slovákov v Maďarsku 24 percent ( ! ) zo slovenského národa.

A realita.
Štefánik odišiel na Sibír, aby odovzdal légiám a ich veliteľovi generálovi Radolovi Gajdovi (neskorší predseda českej Národnej obce fašistickej) Masarykov rozkaz o ústupe z Ruska cez Vladivostok. Štefánik na Sibíri vyhlásil – Boľševizmus je nepriateľom ľudstva a musí sa proti nemu bojovať. Štefánika Masaryk s Benešom odsúvali, preto že sa ho báli a mali iné plány so slovenským národom. Zvlášť Benešovi sa Štefánik vyhrážal vyšetrovaním sprenevery milióna dolárov zo zbierky amerických Slovákov. A tak musel Štefánik zahynúť pri prílete z Talianska do Bratislavy v roku 1919.
Masarykom menované Národné zhromaždenie v Prahe zvolilo za prezidenta Masaryka a prijalo Ústavu bez primeraného zastúpenia Slovákov a bez ohľadu na Pittsburgskú zmluvu. Názov štátu sa rýchlo zmenil z Česko – Slovensko na Československo a bola prijatá fikcia československého národa čo sa stalo základom nešťastnej ideológie čechoslovakizmu. Jazyk československý je štátnym, oficiálnym jazykom republiky…“ – § 1 zákona č. 122/1920 Zb. Masaryk vyhlásil  – Slováci sú Česi napriek tomu, že svoje nárečie používajú ako spisovný jazyk.
Andrej Hlinka, dlhoročný bojovník za práva slovenského národa, sa pokúsil zúčastniť mierovej konferencie v Paríži v roku 1919. Beneš ho nechal zatknúť a tak Hlinka sedel aj za Uhorska v Segedíne aj za Československa v Mírove.
Po skončení vojny museli slovenskí dobrovoľníci a čs. legionári vyčistiť Slovensko od maďarsko-židovských  hôrd  boľševických gárd. V Nitre vyšiel pred mesto na koči privítať čs. armádu kňaz Dr. Jozef Tiso a vyzval ju aby už vstúpila do mesta lebo z mesta maďarská armáda ustúpila. Nebolo zriedkavé, že židovská garda vytiahla guľomet na kostolnú vežu a ostreľovala dedinu.
V Maďarsku sa pod vplyvom Októbrovej revolúcie v Rusku k moci dostali boľševici a vyhlásili Republiku rád na čele s Bélom Kúnom (Kohn). Tí zaútočili na Česko-Slovensko a na východnom Slovensku zriadili Slovenskú republiku rád. Na jej čele stál Čech Janoušek. Slovenská republika rád nadväzovala aj na ideu Slovjakov, ktorú vymýšľal maďarón Dvortsák. Červená republika zmizla s ústupom maďarskej armády po 3 týždňoch.
Českí vojaci sa správali na Slovensku ako lúpežníci v dobytej krajine. Český pokrokársky ateizmus  a udalosti pri zvalení Mariánskeho stĺpu v Prahe – to všetko nedodávalo dôveru Slovákom v nový štát.
Kňaz Murgaš, signatár Pittsburghskej dohody, maliar, významný vynálezca v USA v oblasti rádiotechniky dostal odpoveď na žiadosť o miesto – Nelze vyhovieti. Dušan Makovický, osobný lekár Leva Nikolajeviča Tolstého z podobných dôvodov spáchal samovraždu. Vojtech Tuka jediný slovenský profesor právnych a štátnych vied s 15-ročnou praxou nebol prijatý do služieb univerzity v Bratislave.
Beneš ako minister zahraničných vecí vymenil Český Tešín za hornú Oravu a horný Spiš. Tak Česi dostali tešínske uhlie a gorali boli proti svojej vôli presunutí aj s dedinami do Poľska. Gorali sa nikdy nehlásili k Poliakom napriek masívnemu presviedčaniu. Poliaci chceli na sklonku 1. Č-SR zabrať ešte viac slovenského územia a došlo aj k bojom na severe Slovenska.
Slovensko bolo najpriemyselnejšia časť Uhorska. Česi rozobrali strojné zariadenie 660 fabrík a rozpredali ich v zahraničí. Tak si zo Slovenska robili odbytište svojich výrobkov a agrárnu krajinu okrem iných ďalších diskriminačných opatrení. Slovenský priemysel sa z toho spamätal až koncom 30-tych rokov.
Komunisti a českí vojaci napádali politické zhromaždenia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a tiež došlo k atentátom na Andreja Hlinku a tak si HSĽS zorganizovala najprv Rodobranu a neskôr Hlinkovu gardu (vznikla v Trnave) na ochranu. Veliteľmi HG boli postupne Karol Sidor, Alexander Mach, František Galan  a posledný Otomar Kubala.
V prvých voľbách v roku 1920 vyhrali na Slovensku ľavicové strany. Andrej Hlinka vtedy povedal, že zmení Slovensko červené na Slovensko biele. (Nedoučení novinári po zopakovaní tohto výroku Mariánom Kotlebom pred voľbami v roku 2006 ho obviňovali z rasizmu). Všetky ďalšie voľby vyhrávali autonomistické strany HSĽS a SNS, ktoré požadovali úpravu pomerov na základe Pittsburgskej dohody  – teda autonómiu pre Slovensko.
HSĽS sa síce dostala raz aj do vlády a Dr. Jozef Tiso za ministra zdravotníctva ale nič sa nezmenilo.
Prvým česko-slovenským disidentom sa stal slovenský básnik a patológ Andrej Žarnov. Jeho pronárodná básnická zbierka Stráž pri Morave (1925) bola skonfiškovaná štátom. Píše v nej – treba zavolať tak, aby to rozbúrilo i davy, aby im slovo pálilo sny… lebo nie vo hviezdach, ale v nás je chyba, že sme otrokmi. V 1943 bol členom medzinárodnej komisie v Katyňskom lese. Potvrdil, že poprava tisícov poľských dôstojníkov je dielom boľševikov a nie nacistov ako tvrdila kontrapropaganda. Komunisti ho za to prenasledovali a musel utiecť do zahraničia. Šaňo Mach prinútil komunistov aby sa do Katyne išli pozrieť. Gustáv Husák – Mohol som si vybrať: Alebo pôjdeš na Ukrajinu, aby si na vlastné oči videl, čo porobili boľševici, alebo pôjdeš – do Ilavy (väzenia).
V 1934 český jazykovedec Vážny vydal Pravidlá slovenského pravopisu, ktorými chcel počeštiť slovenský jazyk. Slovenská inteligencia odmietla tieto Pravidlá na pôde Matice slovenskej a trvala na takzvanom martinskom úzuse. Tento martinský úzus bol neskôr potvrdený v Pravidlách vydaných za prvej Slovenskej republiky v 1940.
V roku 1933 sa v Nitre konali Pribinove slávnosti z príležitosti 1100. výročia posvätenia prvého kresťanského kostola v celej strednej a východnej Európe. Č-S. vláda chcela zmeniť charakter osláv na svoju propagáciu. Účastníci osláv si vynútili vystúpenie A. Hlinku (predseda HSĽS) a Martina Rázusa (predseda SNS). Nasledovali rozsiahle perzekúcie z českej strany. Oslavy výrazne ukázali svojbytnosť, starobylosť a novú rozhodnosť slovenského národa..
Po smrti Masaryka v prezidentských voľbách v roku 1935 hlavne pod vplyvom Dr. Jozefa Tisa HSĽS hlasovala za národného socialistu Beneša a tak rozhodla o jeho zvolení. Márne nádeje, Beneš nemienil ustúpiť z iracionálnych čechoslovakistických postojov.
Andrej Hlinka revolučne vyhlásil – Keď sa Pittsburská dohoda neuplatní, potom –Zbohom Praha !.
Ale to už bol od roku 1933 v Nemecku pri moci Adolf Hitler a koleso dejín sa zrýchlilo.

Razin

Hlinkova garda (HG), ako polovojenská formácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) začala vznikať ešte na jeseň 1938, takmer hneď po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny dňa 6. októbra 1938. Prvá fáza zakladania regionálnych štruktúr HG a jej ústredia v Bratislave je poznačená koncepčnou neujasnenosťou a rôznymi pohľadmi na jej formu existencie, poslanie a základné úlohy, ktoré by mala HG plniť. V tomto prvotnom organizačnom chaose sa však zrodila myšlienka organizovania elity v rámci HG, ktorá by dohliadala na ostatných gardistov a plnila by úlohu akejsi vnútornej polície a spravodajskej služby nie len v HG, ale aj v celom ľudáckom hnutí. Logicky sa opierali o staršie vzory z obdobia politického boja HSĽS za prvej Československej republiky. Takýmto vzorom bola Rodobrana, ktorá vznikla v roku 1923 ako usporiadateľský a poriadkový zbor HSĽS, ktorý mal ochraňovať rečníkov a funkcionárov ľudovej strany pred fyzickými útokmi politických oponentov. Návrh na vytvorenie zboru poriadateľov – rodobrancov bol schválený správnym výborom SĽS dňa 13. januára 1923 a klubom poslancov a senátorov SĽS dňa 20. januára 1923 vo forme dokumentu s názvom Úprava pre poriadateľov na zhromaždeniach, poradách a slávnostiach. Táto úprava bola podpísaná 31. januára 1923 poslancom a vodcom strany Andrejom Hlinkom a tvorila prvý základný ideový rámec a primárny program Rodobrany. Úlohy rodobrancov a ich disciplína pri vzniku tohto hnutia bola zhrnutá do jednoduchého desatora prikázaní.

Rodobranci mali vlastnú uniformu a symboliku. Rodobrana zanikla v roku 1929 v súvislosti so zatknutím a odsúdením jej ideového tvorcu a organizátora prof. Vojtecha Tuku. Rodobranecká tradícia bola živá aj v tridsiatych rokoch, ale žiadny pokus o jej obnovenie sa zo strany HSĽS neuskutočnil. Dôvodom bola priama hrozba zo strany československých štátnych bezpečnostno-policajných orgánov. Rodobrana bola obnovená až na jeseň 1938, keď starí rodobranci z rokov 1923 – 1929 začali nosiť na verejnosti svoje čierne vyšívané košele a odznaky a začali sa dožadovať pozícií, ktoré im malo zabezpečiť členstvo v kruhu starých rodobraneckých bojovníkov. Väčšina z nich už zastávala pozície v regionálnych štruktúrach HG, o ktoré sa však už musela deliť s radikálnym krídlom mladej ľudáckej generácie, združeným okolo časopisu Nástup a s karieristami, ktorí inštinktívne vycítili, že z členstva v HG budú môcť vyťažiť osobný prospech a postaviť si na tomto základe ďalšiu kariéru v nových mocenských štruktúrach. Tieto posledné dve skupiny v HG predstavovali teda priamu hrozbu pre starých rodobrancov a pre ich pozície v utvárajúcom sa ľudáckom režime. Princíp elity mal byť konkretizovaný práve v obnovenej Rodobrane, ktorá sa v októbri a v novembri 1938 etablovala ako pričlenená organizácia HSĽS a neskôr ako jej samostatná zložka. Vo verbálnej rovine vyjadril neskôr ambície Robobrany stať sa elitným zborom HG jeden zo starých rodobraneckých bojovníkov z prvej ČSR a jej organizátor Ján Farkaš, keď sa na porade župných a okresných veliteľov HG, konanej v dňoch 6. – 7. januára 1940, vyjadril, že: „

Hlinkova garda znamená toľko ako v Nemecku SA, Rodobrana toľko ako v Nemecku SS.“  Tento výrok, aj na vtedajšiu dobu nadsadený a prehnaný, dokumentuje predstavy rodobrancov o ich oprávnenom výsadnom postavení v HG a v HSĽS. Prvým a najzásadnejším problémom, ktorý bol viditeľný na prvý pohľad, bol problém generačný. Chýbali mladé perspektívne kádre Rodobrany, pretože starí rodobranci už nespĺňali požiadavky na veliteľský zbor nového typu. Predovšetkým intelektuálno-vzdelanostné, ale tiež fyzickej kondície a zdatnosti. Jediné, čo mohli poskytnúť HG bola ich vernosť ľudáckemu hnutiu a organizačné skúsenosti z dvadsiatych rokov, ktoré však už boli prekonané a neboli prakticky uplatniteľné. Zmena tejto situácie sa mala uskutočniť postupným omladzovaním členskej základne a veliteľského zboru Rodobrany výberom najspoľahlivejších a najoddanejších gardistov. Rodobrana však mala byť aj naďalej zaradená a pôsobiť v rámci „celonárodnej“ HG. V týchto intenciách boli upravené aj smernice pre prijímanie do Rodobrany. Týždenník Gardista o výbere do zboru rodobrancov napísal: „Mnohí ľudia nevedia si dosiaľ dobre ujasniť, kto vlastne patrí v rámci HG do skupiny Rodobrany. Aby bolo jasno podávame tu niekoľko vysvetliviek. Rodobrana sa ešte len tvorí. Rodobrancom môže sa stať postupom času každý gardista na slovo vzatý.“ Podmienky a kritériá na vstup do Rodobrany sa teda evidentne rozšírili, čo bolo v súlade so snahou V. Tuku, J. Joštiaka a ďalších vyšších funkcionárov Rodobrany o početný nárast aktívnych rodobrancov v mladšom veku, ktorí by perspektívne obsadili strategické a rozhodujúce funkcie v dôstojníckom zbore HG na úrovni Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy (HVHG), ale i na úrovni miestnych a regionálnych územno-organizačných jednotiek HG. Disciplinárne bol ústredný veliteľ Rodobrany podriadený a menovaný hlavným veliteľom HG a riadil činnosť Rodobrany po vojenskej a organizačnej stránke. Zároveň bol stálym členom HV HG a Hlavného štábu Hlinkovej gardy (HŠ HG) s priznanou dôstojníckou gardistickou hodnosťou táborníka.Spolu s územno-organizačnou štruktúrou Rodobrany (formálne v rámci HG) sa začalo ešte v prvej polovici roku 1939 s výstavbou jej samostatnej informačnej služby pod názvom Dôvernícka služba Rodobrany (DSR). Tvorili ju vybraní rodobranci, ktorých základnou primárnou úlohou bolo podávať prostredníctvom miestnych a okresných veliteľov Rodobrany pravidelné hlásenia o politickej situácii a náladách obyvateľstva na regionálnej a miestnej obecnej úrovni. Zároveň mali zisťovať dôvody ťažkostí pri organizovaní miestnych a regionálnych organizácií HSĽS a HG.

Dlhotrvajúce spory Ústredného veliteľstva Rodobrany (ÚVR) s predstaviteľmi umierneného krídla HSĽS viedli v júni 1940 k rozpusteniu Rodobrany s vynúteným súhlasom vtedajšieho predsedu vlády V. Tuku. Majetok Rodobrany a jej veliteľstiev prevzali príslušné veliteľstvá HG. Hlásenie o tomto prevode mali odovzdať na HV HG do 15 dní od vydania rozkazu.12) Bývalým príslušníkom rozpustenej Rodobrany bolo sľúbené, že po svojom zadelení do HG budú od ostatných gardistov odlíšení osobitným typom označenia na svojej gardistickej uniforme. V skutočnosti sa však bývalí rodobranci od gardistov odlišovali iba tzv. malými rodobraneckými odznakmi, nosenými na viazanke alebo klope saka uniformy. Tak sa skončil prvý pokus vytvoriť vo vnútri Hlinkovej gardy elitné formácie a zveriť im osobitné úlohy na poli štátnej a vnútropolitickej bezpečnosti. Neúspech bol spôsobený predovšetkým slabým profesionálnym výberom funkcionárov a členov Rodobrany a neschopnosť rodobrancov prispôsobiť sa novým podmienkam mocenského boja dvoch znepriatelených táborov v ľudáckom hnutí. Samotná Hlinkova garda a jej poslanie a pozícia v štáte sa stali primárnym zdrojom konfliktovvo vnútropolitickom boji mocenských skupín v SR. Nesplnené očakávania gardistov priamo spôsobili razantný pokles členstva HG. Čiastočný prvotný úpadok HG sa na istý čas zastavil koncom roka 1940. Priamym následkom rokovaní v Salzburgu, ktoré znamenali návrat radikálov do kľúčových vládnych pozícií, bol návrat Alexandra Macha na čelo HG.

 Mach sa zároveň stal ministrom vnútra. Tieto zmeny v personálnom obsadení slovenskej vlády, uskutočnené 28. júla 1940, však neboli jediným následkom nemeckého diktátu zo Salzburgu. Podstatnejším bolo dosadenie nemeckých poradcov (tzv. beráterov) do jednotlivých vládnych rezortov a poradcov pre HSĽS, HG a Hlinkovu mládež (HM). Poradcom pre Hlinkovu gardu sa stal 26. augusta 1940 SS – Sturmbannführer Viktor Nageler, ktorý mal s HG veľké plány. Jeho primárnou úlohou bolo pretvorenie HG na efektívny polovojenský zbor, ktorého personálna základňa by prešla ideologickou a rasovou selekciou. Takto očistená HG mala postupne obsadiť pozície v štátnom aparáte a stať sa rozhodujúcim mocenským elementom v slovenskom vnútropolitickom živote. Už v septembri 1940 vykonal Nageler okružnú cestu po Slovensku, ktorej úlohou bolo navštíviť jednotlivé okresné veliteľstvá HG a spoznať personálne zloženie regionálnych veliteľstiev HG. Počas tejto cesty sa mu podarilo nadviazať množstvo osobných kontaktov, ktoré podstatnou mierou prispeli k jeho lepšej orientácii na novom pôsobisku. Prvou cieľovou skupinou, na ktorú sa Nageler zameral po svojom príchode, bol kruh radikálov, ktorého najdôležitejším predstaviteľom sa stal Otomar Kubala. Práve Kubala bol napriek osobným komunikačným nedostatkom (neovládal nemecký jazyk) najoddanejším obdivovateľom nemeckého národného socializmu a nekompromisným prívržencom zavedenia ideológie národného socializmu na Slovensku. Rovnako zostal až do konca vojny verný myšlienke najužšej slovensko-nemeckej spolupráce v každej oblasti. Svoje presvedčenie dokazoval početnými verejnými prejavmi, a to už aj v čase, keď bolo každému jasné, že Nemecká ríša je na všetkých frontoch v defenzíve a jej víťazstvo vo vojne je stratené. Kubala bol okrem svojich funkcií v HG (náčelník štábu HG a neskôr čestný náčelník štábu HG) aj vyšším funkcionárom Slovensko-nemeckej spoločnosti. Svoju totálnu oddanosť Nemeckej ríši a myšlienke národného socializmu prejavil aj na oslavách 55. narodenín A. Hitlera, ktorú organizovala Slovensko-nemecká spoločnosť spolu s okresnou organizáciou HSĽS, Deutsche Partei (DP), HG, HM a Zahraničnou organizáciou NSDAP (NSDAP Auslandorganisation) dňa 19. apríla 1944 v Žiline. Kubala vo svojom prejave okrem iného povedal: „Nik na tomto svete nám Slovákom nedopomohol ku samostatnosti a ku skutočnej slobode, len Adolf Hitler. Všetci tí, čo sa nám vydávali za bratov, u ktorých sme právom očakávali porozumenie, ťažili z nás a kde len mohli tlačili nás do kúta. Ba ani za národ nás nechceli uznať. Prozreteľnosť musela dať Adolfa Hitlera, aby nám dopomohol ku slobode a zagarantoval túto slobodu.“ O národnom socializme sa vyjadril ako o ideológii, ktorá má perspektívu stať sa základným ideovým kameňom „novej Európy“, keď v prejave pokračoval slovami: „Léon Degrelle len nedávno vyhlásil pred svojimi krajanmi, že si národní socialisti rozumejú všade, kdekoľvek sa stretnú i keď hovoria rozličnou rečou. Je to preto, že ich zbližuje rovnaký cieľ a keď treba i rovnaké nebezpečenstvo.“ Nageler sa snažil zaviesť v HG nový národno-socialistický spôsob ideovej a športovo-brannej výchovy, ktorý by sa stal protiváhou apatie a skepsy staroľudáckych gardistov, ktorý na prácu v HG úplne rezignovali, oportunisticky vyzliekali uniformy a alibisticky sa presúvali do umierneného Tisovho tábora HSĽS. Alexander Mach, ktorého neskôr tiež prešiel revolučný radikalizmus a vypočítavo sa pridal k umiernenému táboru, ešte v marci 1941 poslal ďakovný list Nagelerovi, v ktorom vyzdvihol jeho prácu na poli očisty a prestavby HG. V liste A. Mach píše: „

Milý kamarát Nageler! Očakávania, ktoré sme mali pri Tvojom nastúpení do funkcie poradcu pre HG, obzvlášť, ktoré sme mali od Tvojej pomoci pri výstavbe HG ako disciplinovanej a vycvičenej jednotky, sa naplnilo. Ukončili sme prvú etapu výcviku HG v novom duchu a novými metódami SS. Včerajší nástup HG  nám dokázal, že touto cestou pozdvihneme HG na takú úroveň, na akej ju chceme mať. Bez Tvojej odbornej rady a bez pomoci tvojich kamarátov inštruktorov by sme to určite nedosiahli. Prijmi preto moje úprimné kamarátske poďakovanie.“  Na záver svojho listu vyjadril A. Mach jednoznačne svoje sympatie k Nagelerovi a jeho zámerom s HG: „ Prosím Ťa, ostaň tak ako si bol dosiaľ i naďalej našim dobrým kamarátom a poradcom. Heil Hitler – Na stráž! Tvoj Šaňo Mach.“ Skutočnosť, že vedenie SS počítalo s perspektívnym náborom „asimilácie schopných jedincov“ HG do Waffen – SS, potvrdzuje prvé rasové testovanie príslušníkov HG. Ako prví boli vyšetrovaní z hľadiska rasových kritérií SS gardisti z Bratislavy. Vyšetrovanie viedol lekár (Dr. Herbert Buchtala) vyškolený Doplňovacím úradom Zbraní SS. Prebiehalo od 30. septembra do 10. októbra 1940. Základný cieľ lekárskej prehliadky spojenej s rasovými testami bol funkcionárom HG utajený. Testy bratislavských gardistov sa uskutočnili podľa predpisov o zdravotnom vyšetrení príslušníkov Nemeckej brannej moci (Wehrmacht) a na základe rasových podmienok, ktoré stanovili SS pre svojich uchádzačov. Vyšetrovaní boli muži vo veku od 22 do 35 rokov, ktorí mali minimálnu výšku 170 cm. Z 391 bratislavských gardistov bolo uznaných schopnými perspektívnej služby v Zbraniach SS iba 58 (15%). Požadovanú výšku nemalo 77 gardistov a pre telesné chyby a rasové nedostatky vylúčili ako neschopných 246 bratislavských gardistov. Neuspokojivé výsledky odôvodnil Buchtala viacerými faktormi. V závere všeobecnej charakteristiky však píše, že hlavnú „príčinu možno hľadať v neuveriteľnom miešaní národov na tomto území“.  Zároveň popísal typ, ktorý prevažoval medzi gardistami uznanými za schopných možnej služby vo Waffen – SS. Na konci správy vyjadril svoju mienku, podľa ktorej je celkový dojem z vybraných gardistov uspokojivý a priamym vplyvom okolitého prostredia je možné časť týchto mužov dobre reasimilovať (germanizovať). Pravý dôvod lekárskeho vyšetrenia však bratislavským gardistom neprezradili.

 Napriek neuspokojivým výsledkom rasových testov medzi bratislavskou HG sa Nageler nevzdával. Presadzoval ideu, že v ďalších regiónoch Slovenska, a zvlášť medzi obyvateľstvom horských oblastí, bude počet rasovo schopných služby v Zbraniach SS rozhodne vyšší. Následná lekárska prehliadka a rasové testy príslušníkov HG mali za úlohu selektovať z masy gardistov regionálne oddiely Vybraných jednotiek HG na území celého štátu. Uskutočnili sa od 26. novembra do 21. decembra 1940 v 47 okresoch Slovenska. Testovaných bolo 4 694 mužov. Ani v tomto prípade sa HVHG neprezradil pravý dôvod tohto vyšetrovania. Prísnosť utajenia bola z nemeckej strany ešte dôkladnejšia, pretože pri vyšetreniach sa zúčastnili aj lekári HG. Výsledná správa konštatovala, že viac ako tretina je podľa rasových kritérií spôsobilá. Lekár Doplňovacieho úradu Waffen – SS Podunajsko (Ergänzungsstelle Donau) bol pozitívne prekvapený a jeho očakávania boli v každom ohľade prekonané. Vo viacerých oblastiach (napr. v Topoľčanoch) sa cítil ako v jednom z krajinských okresov Westfálska. Neobvyklé sa mu zdalo, že žiaden z týchto rasovo priaznivo posudzovaných nevie ani slovo po nemecky a nikto z nich nevie o svojom nemeckom pôvode.

 Jeden z vyšetrovaných a člen Vybranej jednotky HG v Poprade sa na túto prehliadku rozpamätal takto: „Členom Vybranej jednotky HG som sa stal v roku 1941 a to tak, že muži (príslušníci HG, pozn. V.K.), ktorí neprevŕšili štyridsiaty rok veku museli prísť na Okresný úrad v Poprade a pred komisiou nemeckých lekárov a Dr. Korcom zo Smokovca boli prehliadnutí a ktorí boli úplne zdraví, že vyhovovali podmienkam, boli odvedení a zaradení do údernej Vybranej jednotky HG. Tejto vybranej jednotky bol v ten čas veliteľom Pavol Šimon z Popradu.“  

Podnet a idea perspektívneho prijímania Slovákov z Vybraných jednotiek HG do Zbraní SS vyšla priamo od predstaviteľov Nemeckej ríše a SS. Pri osobnom stretnutí to hlavnému veliteľovi HG navrhol nemecký vyslanec na Slovensku Hans Elard Ludin. Hlavný veliteľ HG A. Mach s touto myšlienkou nadšene súhlasil.

 Podľa smerníc Ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera však do Zbraní SS nemalo byť prijatých veľa Slovákov.  Tí, ktorí budú prijatí, musia mať minimálnu výšku 174 cm a musia rasovo vyhovovať najprísnejším germánskym kritériám. Šéfovi Hlavného úradu SS (SS Hauptamt) Gottlobovi Bergerovi a V. Nagelerovi bolo ale výslovne pripomenuté, aby sa „slovenský dobrovoľník Zbraní SS oblečený do uniformy v ničom nemohol odlišovať od nemeckého alebo germánskeho dobrovoľníka“. Neskôr sa myšlienka slovenských dobrovoľníkov Zbraní SS v praxi nerealizovala a v Zbraniach SS nevznikla žiadna samostatná dobrovoľnícka slovenská jednotka. Organizačne sa nemecký poradca a inštruktori venovali iba Vybraným jednotkám HG. Nagelerovou zásluhou bol zavedený osobitný Branný odznak HG, ktorý bol inšpirovaný Branným odznakom SA (SA – Wehrabzeichen).

 Udeľoval sa za splnenie komplexu športovo-branných disciplín a mal byť vonkajším znamením osobných telesných, duševných a veliteľských schopností nového dôstojníckeho zboru HG.  Gardista – žiadateľ musel na získanie Odznaku brannosti HG splniť šesť základných podmienok. Musel byť slovenským štátnym občanom, pred začiatkom cvičení dovŕšil dvadsiaty rok života, musel mať lekárske vysvedčenie o schopnosti k branným výkonom a skončiť predpísané výcvikové obdobie. Ďalším kritériom bola svetonázorová spôsobilosť „podľa zásad slovenského národného socializmu“ a „úspešné zloženie skúšky pred uznanými skúšajúcimi cvičiteľmi“. O udelení Odznaku brannosti HG cudzím štátnym príslušníkom rozhodoval hlavný veliteľ HG na návrh náčelníka štábu HG. Pred začatím samotného výcviku bol uchádzač o Odznak brannosti HG povinný podrobiť sa úradnej lekárskej prehliadke. Výrok lekára – gardistu bol iba „schopný“ alebo „neschopný“ a zaznačil sa do cvičného denníka gardistu. Gardisti – žiadatelia o odznak brannosti HG museli pred zložením skúšok prekonať minimálne trojmesačný prípravný výcvik, ktorý bolo možné absolvovať v rámci všeobecného výcviku HG. Oprávnenie členom skúšobnej komisie pre získanie Odznaku brannosti HG vydával písomne náčelník štábu HG. Pri skúškach musel byť prítomný lekár HG alebo aspoň zdravotník HG, aby v prípade úrazu mohol okamžite zakročiť. Skúška zdatnosti obsahovala tri hlavné skúšobné skupiny:

1. Telesná výchova (voľný beh na 100 m, skok do diaľky s rozbehom, vrh guľou váhy 7,25 kg, hod granátom do diaľky, beh na 3 000 m)

2. Branný šport (pochod so záťažou na 25 km, streľba z pušky malého kalibru, hod granátom na cieľ, beh na 200 m s plynovou maskou cez 4 prekážky, plávanie alebo bicyklovanie, základy prvej pomoci)

3. Služba v teréne (orientácia, pozorovanie terénu, zhodnotenie terénu, odhad vzdialeností, maskovanie, pozorovanie a hlásna služba, využitie terénu a všeobecné správanie sa v teréne).

 Skúšky v prvej skupine bol gardista povinný vykonať v jeden kalendárny deň. Skúšky z disciplín druhej skupiny sa mohli skladať aj jednotlivo, rozde­lene na časti, ale iba po úspešnom zložení skúšky z disciplín pr­vej skúšobnej skupiny. Všetky zložené skúšky sa zapisovali do cvičeb­ného denníka, ktorý bol gardistovi vydaný po za­platení manipulačného poplatku a po udelení Odznaku brannosti HG ostal vlastníctvom gardistu. Výšku po­platku určovalo HVHG. Odznak brannosti HG odovzdával slávnost­ným spôsobom hlavný veliteľ HG, náčelník štábu HG alebo iný ním poverený funkcionár HG. Výcvik budúcich nositeľov Odznaku brannosti HG, skúšky a odovzdávanie odznakov sa dialo v priesto­roch Bojnického zámku, kde sídlila Veliteľská škola HG.

Odznak bol tvorený vavrínovým elipsovým vencom, v ktorom bol stredovo umiestnený rovnoramenný gotický dvojkríž nad skríženými mečíkmi. Nosil sa na ľavom náprsnom vrecku saka uniformy. V civile gardista nosil miniatú­ru odznaku brannosti HG na ľavej klope saka. Branný odznak a jeho miniatúru vydávalo HVHG a bol razený v mincovni Kremnica.

O aktivitách a dosiahnutých cieľoch po­radcu pre HG SS – Obersturmbannführera V. Nagelera informoval vo svojej správe z júna 1941 priamo Ríšskeho vodcu SS Himmlera SS – Gruppenführer Gottlob Berger nasledovne: „Za osem mesiacov svojej činnosti dosiahol SS Ostubaff. Nageler tieto úspechy:

1. obnovenie a omladenie vodcovského aparátu s osobitný dôrazom na svetonázoro­vé postoje jednotlivých veliteľov

2. školenie veliteľov v 70 kurzoch za výdatnej podpory dôstojníkov Waffen – SS a Allgemeine SS

3. vytvorenie Vybraných jednotiek HG (2 000 mužov)

4. zavedenie branného odznaku HG.

Dnes môžeme povedať, že HG je sveto­názorovo pevne organizovaná a v každom ohľade je budovaná národno-socialistic­ky a pronemecky. Nageler má dôstojnícky zbor pevne v rukách. Dôvera ministra vnútra Macha v Nagelera je bezhraničná.“ Ber­ger vyjadril názor, že O. Kubala je spoľahlivý a usilovný pracovník, je nenávidený Tisovým umierneným krídlom, ale na druhej strane veľ­mi obľúbený medzi gardistami. Ďalšími úloha­mi Nagelera v nasledujúcom období malo byť podľa G. Bergera „presadzovať ešte ostrejšie ako doposiaľ výber rasovo a charakterovo najlepších mužov HG a venovať im osobitnú starostlivosť, aby sme mali k dispozícii v prí­pade zmeny formy vlády vlastný vodcovský aparát“.

Okrem výchovy perspektívnych dôstojníc­kych kádrov HG na domácej pôde vo Vodcov­skej škole HG na Bojnickom zámku sa mali najelitnejší gardisti z Vybraných jednotiek HG školiť na kurzoch SS v Nemeckej ríši. Jediným zahraničným pobytom pre dôstojníkov HG sa stal osobitný kurz vo výcvikovom tábore Waf­fen – SS v alsaskom Sennheime. Kurz trval od 9. januára do 25. februára 1942. Zúčastnilo sa ho viac ako tridsať príslušníkov Vybraných jednotiek HG, ktorí mali predstavovať jadro obnoveného dôstojníckeho zboru HG. Pri od­chode z bratislavskej hlavnej stanice sa s od­chádzajúcimi frekventantmi rozlúčil O. Kubala, ktorý im prečítal pozdrav hlavného veliteľa HG A. Macha: „Kamaráti, odchádzate do ríše vodcu A. Hitlera, odchádzate ku kamará­tom SS. SS – to je nový rytiersky rád, áno, rád rytierov novej Európy. Bez nich ťažko si predstaviť víťazstvo národného socializmu v Nemecku, ako bez Nemecka neprišlo by k víťaznému zúčtovaniu s nepriateľmi kultúr­nej Európy a k zabezpečeniu základov novej Európy. Nech sú vám kamaráti SS vzorom v súkromnom živote, nech sú vám vzorom v plnení gardistických povinností, vzorom v disciplíne a dôkladností vo vykonávaní každej vám zverenej úlohy. Česť kamarátov SS sa volá vernosťou. Vaša česť je vernosť garde a samostatnému Slovensku. Očaká­vame od vás, že statočne vykonáte svoje po­slanie. V duchu budem s vami. Nezabúdajte, že vaša práca, že vaše cvičenie a učenie je službou slovenskému národu a že vašou prácou a statočnosťou budete reprezento­vať slovenský národ a slovenský štát tam, kde sa rozhoduje a kde padne konečné roz­hodnutie o budúcnosti Európy.“

Podľa spomienok Antona Balucha, repor­téra Slovenského rozhlasu a aktívneho účast­níka kurzu v Sennheime, bol „život v tábore veľmi pestrý a nebolo zabudnuté na nič. Tuhý výcvik v zbrani sa striedal s teoretic­kým školením, športové preteky a telesné cvičenia spestrovali beztak bohatý program dňa“.

Denný program frekventantov výcvikového tábora bol približne nasledovný:

7.00 hod – budíček, rozcvička, ranná hy­giena

8.15 – 9.00 hod. – teoretické škole­nie (ideológia národného socializmu, náuka o streľbe)

9.15 – 10.30 hod.– pochodový výcvik a príprava na športové preteky

10.30 – 11.00 hod. – čistenie zbrane a prednášky o odznaku brannosti HG

11.45 – 12.45 hod. – obed a osobné voľno

12.45 – 13.45 hod. – odpočinok

14.00 – 15.15 hod. – telesné cvičenia (vý­cvik v teréne, pochodový výcvik, branný šport na prekážkovej dráhe

15.15 – 16.15 hod. – výcvik v streľbe a športové preteky

17.15 – 18.00 hod. – čistenie zbrane, pre­hliadka, hlásna služba,

18.00 hod. – večera

18.30 – 22.30 hod. – prednáška, filmovépredstavenie

22.30 hod. – večierka

Vo výcvikovom tábore Sennheim boli okrem Slovákov na kurzoch aj Nóri, Holan­ďania a Flámi. Každú sobotu mali jednotlivé národné družstvá vzájomné branno-športové preteky. Slováci prekvapujúco získali osem prvých miest. Slovenskí frekventanti mali oproti ostatným zahraničným účastníkom tohto kurzu určitú nevýhodu, pretože mali vyšší veko­vý priemer. Najmladší bol 24 ročný a najstarší 38 ročný.

Po absolvovaní všetkých troch skúšobných disciplín zvíťazil Jozef Golský, ktorý získal cel­kovo 1 038 bodov a stal sa prvým nositeľom Odznaku brannosti HG. Najúspešnejšiu trojicu dopĺňali Juraj Laco a Gejza Servátka. Posled­nú skupinu skúškových disciplín absolvovali gardisti za prítomnosti náčelníka štábu HG O. Kubalu, ktorý odcestoval so sprievodom funk­cionárov HVHG do Sennheimu 22. februára 1942. Výsledok však bol prekvapujúci. Iba de­sať frekventantov kurzu v Sennheime získalo Odznak brannosti HG. Nemeckí inštruktori SS pluku Nordland zostavili o každom frek­ventantovi HG posudok (Beurteilung), ktorý obsahoval krátky životopis frekventanta s popi­som úrovne dosiahnutého vzdelania, aktuálne­ho zamestnania, vierovyznania, rodinného sta­vu, druhu zbrane, pri ktorej vykonával vojen­skú službu a dosiahnutej vojenskej hodnosti. Posudky boli vydané 1. marca 1942 a v kópii uložené na HVHG. Samotné hodnotenie v po­sudku frekventanta tejto školy obsahovalo se­dem tematických okruhov. Prvým hodnoteným okruhom bol pochodový a poradový výcvik (Exerzierdienst), ktorý obsahoval aj charak­teristiku celkového vojenského vystupovania frekventanta. Ďalšími kategóriami hodnotenia boli telocvik (Leibesübungen), služba v teré­ne (Geländedienst), úroveň osvojenia si teo­retických vedomostí (Unterricht), ideologické a svetonázorové základy (Weltanschauung), komplexné hodnotenie osobnostných kvalít frekventanta (Persönlichkeit). Poslednou cha­rakteristikou bolo záverečné odporúčanie na praktickú použiteľnosť ako dôstojníka alebo poddôstojníka (veliteľa menších, stredných alebo väčších jednotiek) v bojových odieloch na fronte (Verwendbarkeit). Zároveň boli všetkým frekventantom zavedené kmeňové lis­ty SS (SS – Stammkarte).

Výcvik v Sennheime ukončili gardisti z vy­braných jednotiek 26. februára 1942 a vydali sa na okružnú cestu po Nemecku. Prvá cesta viedla do Freiburgu a Singenu a pokračovala do Friedrichshafenu a Lindau. Najdlhší čas strávili gardisti v Mníchove, kde boli oficiálneprivítaní na radnici zástupcom mešťanostu a každý z nich dostal pamätnú knihu mesta Mníchova. Posledná zastávka príslušníkov Vy­braných jednotiek HG pred odchodom z Ne­mecka do vlasti bol koncentračný tábor Da­chau pri Mníchove. Dňa 6. marca 1942 sa vrá­tili do Sennheimu a na druhý deň odcestovali vlakom na Slovensko. Cieľom školy v Sennhe­ime bola príprava inštruktorov pre rovnaké školenia brannej výchovy ďalších Vybraných jednotiek HG v jednotlivých regiónoch Sloven­ska, ale predovšetkým pre kurzy vo Veliteľskej škole HG v Bojniciach. Neskôr to vyjadril jeden z účastníkov školy v Sennheime týmito propa­gandistickými slovami: „Verím, že keď sa naši chlapci vrátia, čo sa už i stalo, prinesú so se­bou kus toho Sennheimu, ktorý vštepia do sŕdc úderníkov HG na Slovensku a tí zase toto semiačko ponesú ďalej, až sa dočká­me pevného, disciplinovaného, povinností si uvedomujúceho úderníckeho, gardistické­ho Slovenska, ktorého budúcnosť a krajšie ráno bude sladkým ovocím všetkých námah, snažení a pevnej vôle.“

V tomto čase registrovala HG vo svojej oficiálnej kartotéke 56 077svojich členov. Príslušníkov Vybraných jednotiek HG bolo na celom území štátu pri jednotlivých miestnych a okresných veliteľstvách HG 4 200, z nich uniformovaných a vycvičených bolo 1 330. Podmienky prijatia do HG a vydávanie legiti­mácií sa po opatreniach V. Nagelera sprísnili. V Bratislave bolo síce evidovaných v kartotéke HVHG 1 300 gardistov, ale legitimácie dostalo do polovice februára 1942 iba 652. Počet príslušníkov Zahraničnej Hlinkovej gardy (ZHG) sa pohyboval medzi 11 000 – 12 000.

Problémy s uniformovaním gardistov a čle­nov Vybraných jednotiek HG sa ukázali ako naliehavá otázka na jar 1942. Uniformu si z vlastných prostriedkov zadovážilo do začiat­ku apríla 1942 iba 7 200 gardistov. Počet uniformovaných členov Vybraných jednotiek HG sa za dva mesiace zvýšil na 1 760 mužov. Napriek tomuto skromnému pokroku v tejto otázke bol nútený referent I. oddelenia HVHG Rajmund Rapaič konštatovať, že „v dnešných časoch však zaopatriť si uniformu je veľmi ťažké, preto bude treba uniformovať gardis­tov z verejných prostriedkov, za pomoci roz­ličných ustanovizní“.

Uniforma Vybraných jednotiek HG sa od klasickej rovnošaty HG odlišovala farbou i stri­hom. Bola sivozelenej farby. Sako bolo vojen­ského strihu s uzavretou fazónkou a nosilo sa vždy na horný gombík rozopnuté. Náplecníky mali armádny strih s čiernym lemovaním. Gom­bíky na saku boli rovnaké, ako na čiernej gar­distickej uniforme, čierne s rovnoramenným dvojkrížom v kruhu. Na golieri saka boli čierne výložky a na ľavom rukáve v jednej tretine výšky strieborná nášivka gardistickej orlice s roztiah­nutými krídlami (ako na dôstojníckej brigadírke čiernej rovnošaty HG). Nohavice mali totožný strih s armádnymi nohavicami. Čiapkou VJHG bola lodička s prekladaným lemom a s bron­zovým gardistickým odznakom orlice na ľa­vej strane. Čierny kožený opasok VJHG mal bronzovú pracku s rovnoramenným gotickým dvojkrížom v neuzavretom vavrínovom venci. Ako ďalšie súčasti uniformy VJHG nosili gar­disti čiernu košeľu, čiernu viazanku a čierne (tzv. pochodové) čižmy. Na uniforme mohli no­siť vyznamenania získané po 14. marci 1939. Iné odznaky (napr. spolkové) a vyznamenania bolo nosiť na uniforme VJHG prísne zakáza­né. Príslušníci Vybraných jednotiek HG, ktorí vystupovali v civile, nosili na ľavej klope saka osobitný civilný odznak, ktorý sa odlišoval od klasického civilného odznaku HG.

Výcvik ďalších veliteľských kádrov Vybra­ných jednotiek HG z celého Slovenska mal pokračovať vo Veliteľskej škole HG v Bojni­ciach. Tam mali budúci dôstojníci HG získať aj najvyššie gardistické vyznamenanie – Odznak brannosti HG. Úvodný ročník Veliteľskej školy HG bol rozdelený na dva kurzy. Prvý začal 1. júla 1942 a končil 28. júla 1942. Druhý kurz začal 1. augusta 1942 a končil 28. augus­ta 1942. Pri slávnostnom otvorení Veliteľskej školy HG v Bojniciach boli prítomní prezident republiky J. Tiso, hlavný veliteľ HG Mach, ná­čelník štábu HG K. Danihel a župný inšpektor HG Peter Bubliak. Športový a branný výcvik viedol referent HVHG a vedúci Veliteľskej ško­ly HG Štefan Rabina. Za svetonázorovú a ide­ologickú stránku školenia bol zodpovedný inštruktor Vojtech Košovský. Prednášky v ide­ologickom školení mali okrem hlavého veliteľa HG Macha aj univerzitný profesor Branislav Varsík, ktorý sa vo svojom vystúpení venoval slovensko-maďarskej národnostnej hranici a univerzitný profesor Anton Jurovský, venu­júci sa podstate a teoretickým základom vod­covského princípu. Ďalšími prednášajúcimi boli O. Kubala, Dr. František Hrušovský, Va­lentín Beniak a Stanislav Mečiar. Samostatnú prednášku mal pre frekventantov prezident J. Tiso, ktorý svoj prejav nazval Služba národu je povinnosťou Hlinkovej gardy. Bojnice navštívili aj ministri Gejza Fritz, Gejza Medrický a Július Stano.

Gardisti, ktorí boli vybraní za frekventantov kurzov, boli povolávaní osobitnými zvolávacími lístkami, ktoré rozosielalo HVHG expresnou poštou na príslušné Okresné veliteľstvá HG (OVHG) a tie ich doručovali priamo budúcim frekventantom. Zraz účastníkov prvého kurzu bol 30. júna 1942 na Bojnickom zámku. Každý frekventant bol povinný hlásiť sa do 22.00 hod. na vrátnici u dozorného dôstoj­níka. Príslušníci Vybraných jednotiek HG sa hlásili pri príchode a zúčastnili na kurzoch vo svojich uniformách. Ostatní gardisti sa hlásili pri príchode v čiernych uniformách. Uvoľ­nenie, platové a existenčné otázky vybavovalo pre frekventantov HVHG priamo s nadriadený­mi úradmi a zamestnávateľmi. Cestovné hradili účastníkom kurzov príslušné OVHG. Pri od­vodoch vo Veliteľskej škole HG v Bojniciach boli uznaní za schopných služby vo Vybraných jednotkách HG ďalší frekventanti. Velitelia a dočasní velitelia Vybraných jednotiek HG ich mali zapísať do riadneho zoznamu členov Vy­braných jednotiek HG.

Frekventanti sa pri skladaní skúšok rozde­ľovali do troch vekových kategórií (20 – 30 ro­kov, 30 – 40 rokov, nad 40 rokov). Jednotlivé kategórie mali upravené bodovanie výsledkov skúšobných disciplín. Iné výnimky alebo úľa­vy neboli povolené. Disciplíny prvej skupiny frekventanti absolvovali na športovom ihrisku v Prievidzi. Jedine beh na 3 000 m bol na as­faltovej ceste z Prievidze do Nedožier. Táto dis­ciplína patrila k najťažším. Napriek náročnosti a horúčave ju absolvovali i starší gardisti (traja nad 40 rokov). Pochod na 25 km so záťažou frekventanti vykonali vo vojenskej pochodovej rovnošate. Presný čas nástupu na pochod ne­bol vopred oznámený. Gardisti boli zobudení o 2.00 hod. a o 2.30 hod. už boli nastúpení v rovnošate, prilbe a s vojenským batohom. Každý mal v batohu ako záťaž dve tehly. Prvá časť pochodu bola po asfaltovej ceste a druhá v poľnom teréne. V polovici cesty sa nadrá­nom strhol lejak a záťaž sa znásobila zmoknu­tím rovnošaty a pochodových čižiem. O 8.00 hod. sa celá pochodová formácia vrátila na Bojnický zámok. Náročná bola aj hlásna služ­ba, ktorá bola v poslednej tretej skupine skú­šobných disciplín. Gardisti mali prebrodiť rieku Nitru, nepozorovane sa dostať k určenému mostu a na stanovenom mieste odovzdať pí­somné hlásenie. Trať tohto cvičenia merala 12 km.

Po ukončení oboch kurzov Veliteľskej školy prišli na slávnostné odovzdávanie bran­ných odznakov HG hlavný veliteľ HG A. Mach a predseda vlády V. Tuka, ktorý mal prvý sláv­nostný príhovor. Po jeho prejave nastúpení gardisti zaspievali pieseň Kto za pravdu horí a hlavný veliteľ HG odovzdal Albertovi Fašun­govi, ktorý získal najviac bodov v skúšobných disciplínach, Odznak brannosti HG. Druhým najúspešnejším bol Jozef Valo, adjunkt z Trste­nej. Celkovo získalo tento odznak v roku 1942 na letnej Veliteľskej škole HG v Bojniciach 84 veliteľov HG (z toho 43 absolventov v druhom kurze). Siedmi gardisti splnili podmienky na získanie Odznaku brannosti HG iba čiastočne. Počet gardistov, ktorí získali odznak brannosti HG, vrátane absolventov zo Sennheimu, sa tak zvýšil na 109. Po skončení prvého ročníka Veliteľskej školy HG v Bojniciach pokračovali kurzy v jednotlivých župách.

Viedli ich inštruktori HG v spolupráci s absol­ventmi bojnickej školy. Neskôr zhodnotil prvý ročník Veliteľskej školy HG v Bojniciach aj náčel­ník štábu HG K. Danihel, ktorý sa vyjadril v rozhovore s Nage­lerom, že „vodcovská škola na budúci rok musí byť zorganizo­vaná oveľa lepšie, počet frek­ventantov v približne štyroch kurzov bude najmenej 200 gardistov“.

Príslušné OVHG vydávali pre členov Vybranej jednotky HG potvrdenia, ktoré boli povinní akceptovať ich zamestnávatelia a uvoľniť ich z práce vždy, keď bol gardista povolaný na ná­cvik alebo na slávnostný nástup a prehliadku (napr. pri oslavách štátnych sviatkov alebo pri prí­chode významných domácich a zahraničných návštev).

Velitelia Vybraných jedno­tiek HG boli v roku 1943 povin­ní predkladať situačné hlásenia o priebehu nácviku disciplín potrebných pre získanie Odzna­ku brannosti HG. Hlásenia mali obsahovať zoznam uchádzačov o odznak, miesto a termín (deň a čas), kedy sa nácvik konal. Tieto situačné správy zasielali mesačne (najneskôr do piateho dňa nasledujúceho mesiaca) ve­litelia Vybraných jednotiek HG prostredníctvom služobnej poš­ty príslušným OVHG, ktoré ich posielali III. oddeleniu HVHG.

V druhej polovici roku 1942, napriek zjavným úspechom pri budovaní Vybraných jednotiek HG, kvantitatívny i kvalitatívny úpadok v HG pokračuje. Nebolo ho možné zastaviť, pretože absentovala jednotne vedená propaganda, ktorá by pomohla aspoň vytvoriť ilúziu jednotného frontu strany, národa a gar­dy. Permanentné konfliktymedziumiernenýma radikálnym krídlom HSĽS viedli k oslabeniu oboch táborov a následnému odcudzeniu sa väčšine slovenského národa, ktorá ak by sa aj priamo politicky neangažovala, aspoň by režim tolerovala a ostala mu lojálna. Gardisti, ktorí si v rokoch 1939 – 1941 ešte mysleli, že prostredníctvom svojho členstva v HG získajú pozície v štátnom aparáte, hospodárskej a ob­chodnej sfére verejného života, ostali koncom roka 1941 z reality rozčarovaní a sklamaní. Rozčarovanie prišlo koncom roku 1941. To, že s ich členstvom v HG sa neviaže žiadny pria­my viditeľný kariérny vzostup, už bolo jasné každému funkcionárovi HG. V novembri 1941 začali z podnetu Nagelera prvé čistky členskej HG v celom okrese početný stav 300 mužý nástup sa dostavilo 14 neuniformovaných gardistov a uniformách. Ostatnnemajú o základne a veliteľského zboru HG. Mali vylú­čiť jedincov, ktorí sa do HG uchýlili zo strachu pred perzekúciou za ich politickú činnosť za prvej Československej republiky, niekedy ko­munistickú a vyslovene protiľudácku. Vylúčení mali byť aj obyčajní kriminálnici (osoby tresta­né pre zločin alebo prečin). Veľa neskorších gardistov bolo za prvej ČSR v centralistických a komunistických stranách a v žiadnom prípa­de neboli v tom čase myšlienke autonómie ale­bo samostatnosti Slovenska priamo naklonení. Rodinkárstvo a kamarátske zväzky však často dopomohli týmto osobám prežiť aj túto očistnú vlnu v HG. V roku 1942 sa však kríza HG pre­javila viditeľnejšie. Túto skutočnosť pozorovali a komentovali aj nemeckí pozorovatelia. Vo svojich správach sa snažili odhaliť príčiny tohto stavu. Hoci pracovali so všetkými dostupnými informáciami zo zákulisia mocenského zápa­su medzi radikálmi a umiernenými ľudákmi, niektoré skutočnosti nechceli brať do úvahy. V jednom z nemeckých hlásení z druhej polo­vice septembra 1942 sa objavila takáto vecná charakteristika situácie v HG: „Na 14. marca, slovenský národný sviatok, nastupovalo v ro­koch 1939-1941 priemerne 4 – 5 tisíc mužov HG z Bratislavy. V roku 1942 nastúpilo len 180 gardistov. Na deň národnej práce, 1. mája 1942, bolo prítomných na prehliadke iba 70 gardistov.“ Na ilustráciu zúfalej situá­cie HG v jednotlivých regiónoch Slovenska sa v správe uvádza prípad z Trstenej: „V Trstenej na Orave má ov, ale na zvolantraja gardisti v í HG už žiadny záujem a aj u sedemnástich nastúpených záujem o HG upadá, ako to vysvetlil okresný veliteľ HG novému šéfo­vi štábu HG K. Danihelovi.“ Záver správy tvorí analýza základných prúdov a tendencií v HG s charakterizovaním pozícií jednotlivých skupín: „Ľudia, ktorí ešte dnes vystupujú v uniforme HG, majú s ideami HG už len veľ­mi málo spoločné. To, že HG dokázala strh­núť najširšie masy rôznymi ideálmi a cieľmi a nie možnosťou vytvorenia vybraného (elit­ného – pozn. V.K.) oddielu, sa mohlo diať iba v predchádzajúcej dobe, keď bola HG v rozkvete. Práve idea výstavby HG na elitár­skom princípe bola uskutočnená až Ostu­baf. Nagelerom. Prišlo k vytvoreniu elitných oddielov známych ako tzv. úderné oddiely. Bol uskutočnený nábor a jednotky boli síce vybrané podľa telesných predpokladov, ale ešte bez ohľadu na ich politické stanoviská a politickú minulosť. Niektorí vybraní poddô­stojníci boli poslaní do výcvikového tábora SS v Sennheime a majú uskutočňovať ško­lenia ďalších vybraných úderníkov. Predsa však úderné jednotky trpia úpadkom Hlinko­vej gardy.“

V roku 1942 sa Nagelerove aktivity sústre­dili na zintenzívnenie národno-socialistickej propagandy. Hlavným dôvodom bol prechod Tisovho umierneného straníckeho krídla do protiútoku. Na Sliači bola zriadená škola pre politických vodcov HSĽS, ktorá sa mala stať tradicionalistickou protiváhou pronemeckým školeniam HG, vedeným úplne v duchu národ­ného socializmu. Zároveň sa začali organizovať politické školy HSĽS v okresoch, kde predná­šali miestni stranícki funkcionári a pravidelne ako hostia rečnili predstavitelia a prívrženci Tisovho tábora (Sokol, Medrický, Sivák, Pru­žinský a ďalší), ktorí boli otvorenými odporcami ideológie nemeckého národného socializmu. Tento protiútok umierneného tábora sa začal ešte prejavom prezidenta Tisu pred frekven­tantmi Veliteľskej školy HG. Tiso v ňom odmie­tol ideológiu národného socializmu a oproti nej postavil pozície tradicionalistického ľudáctva, ideu národnej jednoty a štátnej lojality. Nage­ler videl v politických školách HSĽS ohroze­nie svojich cieľov. Nový náčelník štábu HG K. Danihel bol tiež prezidentov človek dosade­ný do HG na jej pacifikáciu,pretožeJ.Tisoneskrýval osobnú averziu k pronemeckému a národno-socialisticky orientovanému O. Ku­balovi. Danihel bol zároveň otvorene proti V. Nagelerovi a jeho plánom s HG a niekoľkokrát sa vyjadril že V. Nageler nie je jeho poradcom a jeho rady nepotrebuje. Danihel pripomínal, že nebol konkrétne informovaný o tom, komu vlastne Nageler radí a čo patrí k jeho úlo­hám. Nemecký inštruktor Veliteľskej školy HG v Bojniciach SS – Hauptsturmführer Wal­ter Schmidt sa v jednom zo svojich posudkov vyjadril, že Danihel je príznakovo polovičný Ci­gán a nemôže inštinktívne vedľa seba strpieť pokrvne čistých ľudí. Nageler označil K. Dani­hela za zradcu národného socializmu.

Gardisti síce mali vlastné periodikum s názvom Gardista, ktoré s nemeckou pod­porou vychádzalo od 1. novembra 1940 ako denník, ale ani to nestačilo. Chýbala priama a úderná národno-socialistická propaganda v duchu myšlienky Novej Európy. Po neúspe­chu akcie s časopisom Naša telovýchova mu­sel Nageler konštatovať, že všetky nemecké snahy v tejto oblasti mali iba čiastočné a sla­bé úspechy a „nemecká propaganda a kul­túrny vplyv boli doposiaľ povrchnými“. Zároveň bol V. Nagelerom jasne pomenova­ný vnútorný nepriateľ výstavby a upevnenia HG, ktorým bola HSĽS. Práve HSĽS bola Nemcami a samotným Nagelerom vnímaná ako „rezervoár všetkých nepriateľov HG a jej programu“.

Tlačovou tribúnou radikálov HG a Vybra­ných jednotiek HG sa stal od roku 1942 dvoj­týždenník Náš boj. Jeho vydávanie bolo povo­lené výmerom Prezídia Policajného riaditeľstva v Bratislave č. 6120/42 prez. zo 14. septem­bra 1942. Hoci V. Nageler tvrdil, že Náš boj nie je propagandistickým prostriedkom, ale hovorcom slovenského národného socializmu, zohral tento časopis nepochybne svoju agitač­nú a propagandistickú úlohu. Náš boj mal v pr­vom rade slúžiť ako hlavný výchovný ideologic­ký prostriedok svetonázorového formovania HG. Ideologicky Náš boj hodnotil Nageler ako jediný z desiatich najvýznamnejších časo­pisov na Slovensku, ktorý neomylne a nekom­promisne dodržal líniu nemecko-slovenskej spolupráce. Redakčný kruh časopisu Náš boj tvorili O. Kubala, šéfredaktor V. Ries, re­ferent HVHG a Úradu propagandy redaktor V. Košovský, šéfredaktor Gardistu redaktor M. Urban, S. Mečiar. Vydavateľom a majiteľom ča­sopisu bol oficiálnereferentHVHGŠ.Rabina.Náklad sa pohyboval od 4 – 6 tisíc exemplárov a rozsah jedného čísla bol v priemere 28 strán s dvojstránkou fotografickejprílohy.Dozačiat­ku februára 1943 bol Náš boj tlačený v nakla­dateľstve Pavla Gerdelána v Trnave a násled­ne vo firmeJurajaŠustíkaGrafika odzačiatkuII. ročníka v tlačiarňach Karpatia v Bratislave, ktorú vlastnil Karol Giwisch. Do júla 1944 Náš boj tlačili kníhtlačiarni Gardista v Žiline. Majite­ľom a vydavateľom boli Š. Rabina (od 1. mar­ca 1943 do konca II. ročníka) a O. Kubala (III. ročník). Posledné číslo časopisu Náš boj vyšlo dňa 25. marca 1945.

Navonok deklarovaná jednota strany a gardy bola iba ilúziou. Klerikáli, ako Nemci nazývali Tisov umiernený stranícky tábor, boli v roku 1942 už v prevahe a závery zo Salzbur­gu sa stali bezpredmetnými, pretože nemeckí poradcovia nedosiahli požadovaný vplyv ani na vládne rezorty a ani na HSĽS a HM. Výnimku tvorili poradcovia pre HG a riešenie židovskej otázky. Zaprisahaným odporcom nemeckého vplyvu na HG a jej prerodu na vnútropolitický mocenský faktor bol predseda Slovenského snemu Dr. Martin Sokol, ktorý bol nemeckými poradcami považovaný za hlavu vyslovene pro­tinemeckých a čechoslovakistických kruhov na Slovensku, ktoré chcú HG úplne rozložiť cestou pomalého a tichého zániku. Vybrané jednotky HG sa stali pre vládnucu umiernenú ľudácku frakciu nepotrebnými a zbytočnými.

Nageler považoval za osobný neúspech skutočnosť, že Vybrané jednotky HG sa nestali elitou aj v celom štáte a ich príslušníci neobsa­dili žiadne pozície v štátnom a straníckom apa­ráte a v štátnej správe. Začiatkom roku 1944 V. Nageler priznal, prečo sa ani kompetentné miesta v Nemeckej ríši neusilovali presadiť HG do vedenia štátu: „Kvôli cieľavedomej politike prezidenta (J. Tisu, pozn. V.K.) a ve­denia strany bola garda vytlačená z pozitív­nej účasti na štátnom živote do opozície. Dôvod nespočíva v zlyhaní Tuku a Macha, ale v potrebe zabrániť, aby vyostrenie vnú­torných rozporov narušilo pokoj a poriadok na Slovensku a tak aj jeho podiel na voj­ne.“ Nemecko teda nepotrebovalo dosadiť na čelo štátu malú skupinu radikálov, ktorá nemá oporu v širších vrstvách národa, hoci práve táto skupina predstavovala najvernejších a najfanatickejších obdivovateľov nemecké­ho národno-socialistického poriadku a ideo­lógie. Podstatnejšie bolo pre Nemeckú ríšu a jej predstaviteľov zachovať kontinuitu vládnej moci na Slovensku a nevyhrocovať zbytoč­ne vnútropolitické rozpory jednotlivých frakcií v HSĽS a HG. Zároveň Nemci potrebovali ga­rancie účasti slovenskej armády na ťažení proti ZSSR, čo mohlo byť vnútropolitickými prevrat­mi a zmenami priamo ohrozené. Prezident Tiso predstavoval pre Nemcov charizmatickú osobu so značnou podporou slovenského obyvateľstva a prirodzenú autoritu so zázemím v širších masách slovenského národa. Prone­meckí radikáli takúto podporu obyvateľstva ne­mali. Stále častejšie bol otvorene vysmievaný ich nekritický obdiv a bezhraničné napodobo­vanie nemeckých vzorov. Aktivity Vybraných jednotiek HG v rokoch 1943 – 1944 sa obme­dzili na minimum. Väčšinou to boli pravidelné branno-športové cvičenia a účasť na oslavách a zhromaždeniach ako ich uniformovaná živá kulisa. Všetky ich mocenské ašpirácie živené nemeckým poradcom pre HG ostali iba v po­dobe nerealizovaných plánov.

Príslušníci vybraných jednotiek HG zo­hrali svoju úlohu ešte v poslednom dejstve existencie Slovenskej republiky, po vypuknutí Povstania v auguste 1944. Jadro veliteľského dôstojníckeho zboru Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) tvorili práve oni. Ve­litelia Vybraných jednotiek HG pri niektorých OVHG sa stali v polovici septembra 1944 aj veliteľmi regionálnych POHG, poľných rôt a poľných práporov POHG. Ako prví nastúpili službu ešte pri aktivovaných jednotkách HG a väčšina z nich zostala pri POHG až do konca II. svetovej vojny, ktorý ich zastihol po nútenej evakuácii zo Slovenska v Rakúsku a Čechách. Väčšina príslušníkov Vybraných jednotiek HG bola v rokoch 1945 – 1948 sú­dená pred Národným súdom a okresnými ľu­dovými súdmi.

Razin

Razin

http://truthbooks.blogspot.com/

Na pravdivé a objektívne zhodnotenie je nevyhnutné poznanie (a pochopiteľne aj uvádzanie) príčinno-následných súvislosti. Tie v článku Mareka Vagoviča v SME pod titulkom „Poliakov napadli aj naši vojaci“ z dňa 31. 8. 2009 absentujú.

Polemizovať sa dá už o samotnom podtitule článku, totiž, že by „Tisov režim bol prvým spojencom A. Hitlera“. Autorovi článku ako aj autorovi citovaného názoru – Igorovi Bakovi z VHÚ – by sa žiadalo pripomenúť, že prvým štátom v Európe, ktorý uzavrel pakt o neútočení s Hitlerom – už v roku 1934 – bolo práve Poľsko. O likvidácii poľského štátu nerozhodol „Tisov režim“ zapojením sa do ťaženia, ale prakticky už Stalin s Hitlerom v pakte z 23. 8. 1939. Článok cituje Bakov názor o „cielene rozdúchavanom slovenskom nacionalizme“, no nič o neporovnateľne väčšom poľskom nacionalizme, priam šovinizme. Ten sa ukázal aj v proti(česko)slovenskom zameraní po roku 1918. Nešlo len o 25 nútene odstúpených (čisto slovenských) obcí Poľsku roku 1920 a surovú polonizáciu, ktorú v nich poľský štát i cirkev dve desaťročia uskutočňovali. (O týchto faktoch však, zdá sa, nevedia ani mnohí profesionálni historici 20. storočia…)

Všeobecne sa však vie o tom, že Poľsko stálo na strane nacistov, proti ČSR, aj v osudovej jeseni 1938. Vtedy si vynútilo nielen odstúpenie ďalších 11 obcí (mimochodom, nacisti si vzali len 2 – Devín a Petržalku), ale poľské vojsko 25. novembra uskutočnilo dokonca vojenský vpád pri Čadci. Poľská vláda podporovala čo najväčšie územné zisky Maďarska na úkor Slovenska, a tým vytvorenie spoločnej štátnej hranice.

V očiach väčšiny Slovákov sa tak Poliaci zaradili na jednu platformu s Maďarmi. Nemôžeme sa preto čudovať, že na Slovensku nastávalo celoplošné vytriezvenie z propoľských sympatií .

Popri rozhodujúcom faktore zapojenia SR do protipoľskej vojny, ktorým bola geopolitická situácia, zmluva s Nemeckom, i vlastnej „aktivite“ armádnych či politických činiteľov, ktorá je nepopierateľná, tak nemožno zamlčovať ani celkové pomery, ktoré vstupu SR do ťaženia prechádzali. Nevraviac o tom, že novšie slovenské dejiny by sa nemali stávať terčom jednostrannej kriminalizácie, ale mali by sa hodnotiť objektívne, a najmä v celkovom dobovom kontexte.

Martin Lacko, Ústav pamäti národa

(Tento článok bol dňa 2. 9. 2009 zaslaný do redakcie SME, ktorá po týždni autorovi – bez udania dôvodu – oznámila, že nebude publikovaný)

V júli revolučného roka 1848 začali poprední predstavitelia slovenského národnopolitického hnutia pripravovať prvé ozbrojené povstanie Slovákov. Koncom augusta a začiatkom septembra sa všetci jeho hlavní organizátori zišli vo Viedni.

Vo vytváranom dobrovoľníckom zbore, ktorý mal byť jadrom povstaleckých ozbrojených síl, boli nielen Slováci, ale aj Srbi, Chorváti, Poliaci a Nemci. Najpočetnejšou zložkou dobrovoľníkov boli študenti z Čiech a Moravy.

Ústredím národnooslobodzovacieho boja sa stala Slovenská národná rada (SNR) ako prvý národnopolitický orgán Slovákov v revolúcii 1848/49. SNR verejne vystupovala už od začiatku septembra 1848, hoci oficiálne ustanovená ešte nebola. Sú známe jej vyhlásenia spred 15. septembra – k obyvateľstvu Viedne, obyvateľom Bratislavy, uhorským Rusínom, českým, moravským, slovenským, talianskym a rumunským vojakom.

Okolo 15. septembra SNR vydala výzvy k Slovákom a k slovenským kňazom a učiteľom. V nich SNR Slovákov vyzvala, aby po príklade Chorvátov a Srbov povstali proti maďarskej nadvláde za svoju slobodu v rámci rakúskej ríše; kňazi a učitelia by sa mali postaviť do čela národa v tomto boji.

Oficiálne SNR ustanovili 16. septembra vo Viedni na zhromaždení asi 500 organizátorov povstania a príslušníkov zboru. Prítomní, s výnimkou dvoch, uznali SNR ako dočasnú najvyššiu slovenskú politickú a vojenskú reprezentáciu a zložili do jej rúk prísahu. Politickými predstaviteľmi SNR boli Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Za jej vojenských členov boli zvolení Bedřich Bloudek ako vojenský veliteľ zboru a František Zach ako náčelník štábu a Bernard Janeček. Tajomníkmi SNR sa stali Bohuš Nosák a Daniel Jaroslav Bórik. Českí vojenskí velitelia sa podriadili politickému vedeniu SNR. SNR sa stala prvým politickým orgánom Slovákov v moderných dejinách.

 Dobrovoľnícky zbor opustil Viedeň 17. septembra. Bolo v ňom okolo 300 mužov, Slováci boli v menšine. Zbor pri prechode moravským územím posilnilo ďalších asi 150 mužov. Táto výprava prišla na Slovensko 18. septembra. Tu sa k nej pridávali miestni obyvatelia. Zbor vzrástol na niekoľko tisíc mužov.

SNR 19. septembra 1848 v Myjave na verejnom zhromaždení vypovedala poslušnosť maďarskej vláde i jej miestnym vrchnostiam a vyzvala slovenský ľud do celonárodného povstania. Sídlom Slovenskej národnej rady bol v Myjave dom Anny Koléniovej, na ktorom viala slovenská zástava, a obecný dom v Brezovej pod Bradlom. Revolučná SNR používala pečať s dvojkrížom na trojvrší. K bielej a červenej farbe zástavy pribudla modrá. Medzi piesňami, ktoré spievali dobrovoľníci, bola aj dnešná štátna hymna. V oslobodených oblastiach sa dobrovoľníkom darilo odzbrojiť vojenské posádky. SNR dala na ľudových zhromaždeniach voliť revolučné slovenské miestne orgány, ktoré jej zložili prísahu vernosti. Po bojoch pri Poriadí 28. septembra 1848 povstalecké jednotky ustúpili za hranice. Na Morave ich odzbrojili cisárski vojaci. Keď v rakúskych politických a vojenských kruhoch nadobudli prevahu kontrarevolučné sily, bola činnosť SNR stále viac obmedzovaná a na jeseň 1849 SNR zanikla.

Rovina medzi Vučitrnom a Prištinou v dnešnom Kosove sa s príchodom každej jari odieva do svojho tradičného krvavočerveného šatu. Kam oko dohliadne, je krajina posiata zvláštnym druhom divorastúcich pivoniek, nazývaných kosovski božur. Podľa tradície tieto kvety vyrastajú z krvi bojovníkov, ktorí pred viac ako šesťsto rokmi položili životy v bitke, ktorá sa časom stala legendou…

Dňa 15. júna 1389 sa na Kosovom poli rozhodovalo o osude stredovekého Balkánu. Proti sebe tu stála koalícia srbských kniežat pod vedením Lazara, vládcu moravského Srbska, a turecké vojsko na čele so sultánom Muradom I. Ešte pár desiatok rokov predtým takmer nikto v Európe nevedel o malom, no čoraz rozpínavejšom emiráte osmanských Turkov. Teraz ich armáda, oveľa početnejšia a zocelenejšia takmer nepretržitou sériou víťazstiev, stála v samom srdci stredovekého Srbska. Nastávajúci boj so silným súperom neveštil pre Lazara a jeho spolubojovníkov nič dobré.

Pod zelenou zástavou proroka

V 14. storočí by sa na Balkáne sotva našiel niekto, kto by mohol aspoň pribrzdiť valiaci sa kolos disciplinovaných a na všetko odhodlaných tureckých vojsk. Niekdajšia dominantná mocnosť na polostrove, srbský štát, sa po smrti cára Štefana Dušana roku 1355 rýchlo rozpadala na množstvo nezávislých kniežatstiev. Byzantská ríša bola oslabená sériou občianskych vojen a uzurpácií a jej cisári ovládali už len malé územie v blízkosti hlavného mesta Konštantínopol. Po smrti cára Ivana Alexandra (1331 — 1371) sa na tri časti rozpadlo aj Bulharsko, takže ani ono už nemohlo predstavovať pre Turkov vážnejšiu hrozbu. Vnútorný rozvrat, nestabilita, permanentné konflikty, trvalá vzájomná nedôvera v kresťanských štátoch, to všetko uľahčovalo postup tureckých vojsk na Balkáne. Byzantskí cisári oddávna využívali Turkov ako nájomné, žoldnierske oddiely. V rokoch 1342 — 1354 prebiehala medzi byzantským cisárom Jánom V. Palaiologom a Jánom Kantakuzenom občianska vojna. V priebehu nej Kantakuzen rozohral s Turkami nebezpečnú hru — povýšil ich na svojich hlavných spojencov a umožnil im vstúpiť na Balkán. Už v roku 1354 sa do ich moci dostala pevnosť Galiopol (dnes Gelibolu v Turecku), čím si Turci vytvorili predpolie na následnú expanziu do západných častí polostrova. Ohrozené bolo predovšetkým územie Macedónska, kde po rozpade Srbskej ríše vládol kráľ Vukašin a jeho brat despota Uglješa. Obaja súrodenci usúdili, že najlepšia obrana je útok, a po polročnej príprave sa rozhodli Turkov prekvapiť na ich vlastnom území. Roku 1371 sa pri obci Črnomen, ležiacej pri rieke Marici, odohrala neľútostná bitka, v ktorej zahynulo takmer celé srbské vojsko aj obaja bratia. Moc osmanských Turkov sa posunula hlboko do vnútrozemia Macedónska. Jednu jeho časť Turci okupovali priamo a druhú prenechali synovi kráľa Vukašina Markovi. Závažným dôsledkom marickej bitky bol fakt, že tureckú nadvládu v podobe vazalskej závislosti museli uznať aj Byzancia a Bulharsko.

Lazar kontra Murad I.

Knieža Lazar, pán moravského Srbska, sa na rozhodujúce stretnutie s Turkami dlhodobo pripravoval. Keďže od západných štátov sa vojenská pomoc nedala očakávať, musel sa spoľahnúť len na svojich srbských spojencov, spriaznených dynastickými zväzkami. Jedným z nich bol vládca Kosova Vuk Brankovič, nešťastná postava, ktorej neskôr ľudová tradícia prisúdila zápornú úlohu. Spolu s ním sa na bojové pole dostavili aj oddiely z Bosny pod vedením Vlatka Vukoviča, ktoré poslal tamojší vládca Tvrdko. Je pravdepodobné, že ako Lazarovi spojenci sa na bitke zúčastnili aj menšie oddiely Chorvátov a kresťanských Albáncov. Celkový počet mužov, ktorých mal Lazar k dispozícii, sa odhaduje na 25 — 30 tisíc. Srbské vojsko však nemalo jednotné velenie, neexistovala v ňom súčinnosť medzi jednotlivými oddielmi, každý z feudálnych pánov bojoval takpovediac na vlastnú päsť. Naproti tomu na čele tureckého vojska stál autokratický sultán, s nepomerne väčšou právomocou, akú mal Lazár, ktorý sa mohol pokladať iba za prvého medzi rovnými. Muradove oddiely prevyšovali armádu kresťanov disciplinovanosťou i početnosťou. Tvorila ich jazda, ktorá sa skladala z osobnej gardy sultána, tureckých feudálov — sipahiov, a ľahkých oddielov — akindžiov. Pechotu tvorili kopijníci a predovšetkým obávaní janičiari, elitné jednotky, ktoré sa zoskupovali z odvedených kresťanských chlapcov obrátených na islam. Okrem pravidelného tureckého vojska sa proti Srbom postavili aj pomocné oddiely kresťanských spojencov vrátane niektorých srbských feudálov. Celkový počet týchto vojakov nebol zanedbateľný, predpokladá sa, že na bojové pole ich dorazilo okolo 8-tísíc. V tejto súvislosti ostáva iróniou osudu, že v bitke, ktorá rozhodla o osude srbskej štátnosti, bojovali ako spojenci sultána aj mnohí Srbi. Treba si však uvedomiť, že v stredoveku etnicita nezohrávala takú dôležitú úlohu ako dnes. Vzťah kresťanských spojencov k sultánovi bol určovaný záväzkami, ktoré vyplývali z ich vazalského postavenia. Osmanskí Turci počas expanzie na Balkán získané územia často neovládali priamo, ale prenechávali ich dovtedajším vládcom, ktorí si navyše mohli ponechať aj svoju kresťanskú vieru. Výmenou za to Turci požadovali lojalitu spojenú s aktívnou účasťou vo vojnových konfliktoch, nech by prebiehali kdekoľvek a proti komukoľvek. Dejiny dobýjania Balkánu Turkami tak nie sú len dejinami zápasu kresťanstva a islamu, ale aj dejinami bojov kresťanov proti kresťanom, neraz príslušníkov jedného etnika rozdeleného oboma stranami bojového poľa.

Nadišiel deň svätého Víta /Vidov dan/ 

V utorok 15. júna 1389, na deň svätého Víta, sa v ranných hodinách zoradili obe armády na boj. Na ľavom brehu rieky Labe sa rozložili Srbi, ich ľavé krídlo tvorili oddiely Vlatka Vukoviča, stred zaujal Lazar a pravé krídlo Vuk Brankovič. Náprotivnú stranu poľa obsadili osmanské vojská. Ich úderné jednotky, pozostávajúce z janičiarov a jazdeckej gardy, sa zhromaždili v strede pod velením sultána Murada. Pravé a ľavé krídlo tvorili oddiely vedené sultánovými synmi Bajazidom a Jakubom. Dnes nikto nedokáže s určitosťou povedať, koľko hodín bitka trvala a aký mala priebeh. Pramene, ktoré by mali dať na túto otázku odpoveď, sú nejednoznačné, ba dokonca protichodné. Výpovede kronikárov a letopiscov sa líšia podľa náboženského zaradenia a štátnej príslušnosti autora, najautentickejšie z nich charakterizuje stručnosť, neskoršie zasa obsiahlosť a sklony k drobnokresbe udalostí, ktoré nemožno spätne overiť. Nad historickým faktom definitívne prevládol mýtus a legenda… Podľa názoru väčšiny historikov bitka sa začala útokom srbského pravého krídla na čele s Vukom Brankovičom proti ľavému, Jakubovmu krídlu, pozostávajúcemu z ázijského kontingentu osmanských vojsk. Je možné, že srbskej ťažkej jazde sa vskutku podarilo ochromiť a zničiť väčšinu predsunutých tureckých strelcov a kopijníkov. Na druhej strane, Srbi zrejme nedokázali vyradiť z boja jazdu, ktorá stála v druhom slede ľavého krídla. Hlavný nápor stredu a pravého krídla Turkov sa postupne sústredil na stred srbských šíkov v čele s Lazarom. Výsledok tohto útoku je však opäť nejasný. Nedá sa zistiť, či sa hlavným tureckým silám podarilo zničiť podstatnú časť Lazárových oddielov a dosiahnuť jednoznačné víťazstvo. Bitka sa mohla končiť stiahnutím sa oboch vojsk z miesta stretnutia. V každom prípade je však isté, že na bojisku ostalo nespočetné množstvo mŕtvych na každej strane, čo potvrdzujú tak srbské, ako aj turecké pramene.

Hrdina Miloš Obilič 

Osemnásť kilometrov južne od Vučitrna sa týči už z diaľky dobre viditeľný monument — Muradova turba. Táto malá mešita bez minaretu tu nie je postavená náhodou. Stala sa totiž pamätníkom pripomínajúcim miesto sultánovej smrti a hrobkou, v ktorej sú uložené jeho vnútornosti. Samotné Muradovo telo osmanskí Turci odviezli po boji so sebou a pochovali ho vo vtedajšom hlavnom meste emirátu Burse v Malej Ázii. Niekoľko kilometrov južnejšie od miesta posledného odpočinku tureckého vládcu sa nachádza skvost srbského stredovekého umenia — kláštor Ravanica. V roku 1989 sa jeho múry stali svedkom pompéznej ceremónie. Po dlhých rokoch sa sem vrátili telesné pozostatky druhého aktéra kosovskej bitky — kniežaťa Lazara. Kosovo pole sa teda pre Murada i Lazara stalo miestom, kde si na nich počíhala smrť — avšak kedy a za akých okolností, ostáva záhadou. Najmä v prípade sultána Murada sa záhada stáva takmer neriešiteľným rébusom: zahynul pred bitkou, počas nej, alebo až po jej skončení? Prvým významným svedectvom o tejto udalosti sa stal list florentských mešťanov adresovaný bosnianskemu bánovi Tvrdkovi, v ktorom sa píše: „Nech sú blahoslavení i tí dvanásti šľachtici – družina, ktorá sa prebila oddielmi nepriateľských jazdcov, mečmi si prekliesnila cestu a v najtuhšom trysku prenikla až k sultánovmu stanu… Nech je nad všetkých blahoslavený i onen junák, ktorý usmrtil vojvodcu takého veľkého vojska mečom, smelo mu vrazeným pod hrdlo a do slabín.” Tento muž, ktorý zavraždil sultána, vzal na seba aureolu mučeníka a spolu s kniežaťom Lazárom vystúpil na najvyšší vrchol nebeského panteónu srbských hrdinov. V liste sa však jeho meno neuvádza. Ale už o pár desiatok rokov v spise zaznamenávajúcom život a činy Lazarovho syna Štefana Lazareviča vystupuje neznámy z anonymity. Volal sa Miloš, pričom k jeho menu neskôr ďalšie kroniky a tradícia pridali priezvisko — Obilič. Turecké pramene interpretovali vraždu sultána inak. Podľa nich Obilič sultána zabil až po bitke, a to pod zámienkou, že sa chce vzdať a pobozkať mu ruku. Nech už sa tento čin odohral kedykoľvek, v každom prípade turecké vojsko ostalo bez svojho hlavného veliteľa a vládcu. Starší sultánov syn Bajazid dobre poznal neúprosné zákony následníctva trónu v Osmanskej ríši. Pod falošnou zámienkou si k sebe privolal nič netušiaceho brata Jakuba a úkladné ho zavraždil. V tureckom tábore sa po skončení bitky pravdepodobne odohralo aj záverečné dejstvo drámy — na príkaz nového sultána Bajazida sem doviedli zajatého Lazara s družinou. Turci ho obvinili z úkladov a prípravy zavraždenia Murada a odsekli mu hlavu. Rovnaký osud postihol Lazárových zajatých spolubojovníkov a samotného strojcu sultánovej vraždy Miloša Obiliča.

„Proti tomuto mužovi zaútočil Orchanov syn Murad, ktorý Lazara zastihol táboriť blízko Prištiny na rovine zvanej Kosovo pole a hneď sa pripravil na boj. Ďalšie udalosti interpretujú Turci tak, že Murad v bitke zvíťazil, obrátil nepriateľa na útek a prenasledoval ho. Pri tomto prenasledovaní narazil na jedného srbského pešiaka a vrhol sa na neho, ale ten sa otočil a prebodol mu kopijou hruď. Takto vraj zahynul sultán Murad. Naproti tomu Gréci popierajú, že sa Murad zúčastnil na bitke a že padol v boji. Tvrdia, že jeden skvelý srbský bojovník ešte pred bitkou dobrovoľne podstúpil najkrajší boj zo všetkých, ku ktorým došlo. Volal sa Milan (= Miloš). Lazar Milanovi (Milošovi) prisľúbil, že dostane všetko, čo si bude želať, a ten prišiel na koni a vzbroji do Muradovho tábora, predstierajúc, že je prebehlík. Murad si to aspoň o ňom myslel a rozkázal, aby mu ustúpili z cesty, nechali ho priblížiť sa k nemu a povedať, čo má na srdci. Keď sa Milan, pripravený použiť kopiju, dostal do blízkosti sultána, vrhol sa do najskvelejšieho útoku, o ktorom sme počuli, sultána zabil a sám hrdinsky zahynul súčasne s ním.”

(byzantský kronikár Laonikos Chalkokondyles)

Dohady pokračujú

Ako sa teda bitka vlastne skončila? Turecké kroniky jednoznačne hovoria o víťazstve svojich. Hodnotu týchto dokumentov však znižuje veľký časový odstup, ktorý vzďaluje ich autorov od kosovskej udalosti. Problematický je aj samotný štýl týchto kroník, so sklonmi k prehnanému zveličovaniu počtov kresťanských bojovníkov (objavujú sa údaje o 100 000 a viac mužoch), ako aj ich zloženia (na bitke sa vraj zúčastnili aj Česi a Frankovia). O porážke Srbov však svorne hovoria aj srbské hagiografické diela venované životu kniežaťa Lazara i neskoršie kroniky a takéto hodnotenie udalosti sankcionovala aj ľudová tradícia. Avšak autentické pramene, ktoré sa objavujú bezprostredne po skončení osudného stretnutia, hovoria inou rečou. V niektorých z nich sa spomína iba samotná udalosť a smrť oboch vladárov. V jednom dokumente sa bosniansky bán Tvrdko, ktorý poslal Lazarovi svoje oddiely, zmieňuje o tom, že jeho vojsko sa vrátilo s malými stratami, zatiaľ čo Turci utrpeli veľkú porážku. V spomínanom liste florentských mešťanov sa rovnako uvádza slávne víťazstvo kresťanov, o ktorom už dávno prichádzali správy a listy mnohých ľudí. Takisto francúzsky kronikár si ešte pred októbrom 1389 zapísal, že „sultán Murad bol úplne porazený v albánskych krajinách. On i jeho syn padli v boji, ako aj najchrabrejší z jeho bojovníkov.” Je zrejmé, že zabitie mocného tureckého sultána, postrachu Európy, úplne zatienilo ostatné momenty bitky a mohlo navodiť dojem víťazstva kresťanov. Muradova smrť sa totiž spájala s predpokladom mocenských rozporov v Osmanskej ríši a oslabenia jej pozície. Avšak aj keď pripustíme, že bitka sa z taktického hľadiska skončila nerozhodne, jeden podstatný rozdiel tu predsa len bol. Zatiaľ čo nový turecký sultán Bajazid rýchlo skonsolidoval moc a doplnil vojsko, na strane Srbov už nebolo nikoho, kto by mohol pokračovať v ďalšom odpore. Na bojisku ostal nehybne ležať celý výkvet srbskej šľachty, hlavné jadro ozbrojených síl, ktoré nebolo možné nahradiť.

„NAJJASNEJŠÍ A NAJKRESŤANSKEJŠÍ PANOVNÍK! Dostali sme správu o preslávnom víťaz­stve, ktoré Vašej Jasnosti dopriala nevý­slovná dobrotivosť všemohúceho a več­ného Boha, z výšin sledujúceho svoje stádo, o víťazstve, ktorým sa kochajú slová Vášho listu. Tak sa i my, šťastní v duši, spoločne s najvyššou mocou Váš­ho Veličenstva z neho preveľmi raduje­me. Aj keď sme sa už dávno prostredníc­tvom správ i mnohých listov dozvedeli, že Vašej Vznešenosti bol z neba daný tento víťazný triumf, a teda nám bolo dobre známe, že 15. dňa mesiaca júna vo veľkom krviprelievaní padla spupná neopatrnosť a neopatrná spupnosť Murada, stúpenca Mohameda, ktorý sa ná­silne zmocnil ríše Frýgov čiže Turkov… i tak nás potešilo, že to všetko bolo oznámené našej pokornej maličkosti kráľovskou listinou. Lebo čo by sa nám, skutočným ctiteľom Krista, mohlo kraj­šieho a slávnejšieho zvestovať než správa o boji, o ktorom zvesť musí trvať po všetky veky a v ktorom padli také tisíce Trójanov a neveriacich, spoločne s ich hrozným vládcom.”

(Z blahoprajného listu florentských mešťanov bánovi Bosny Tvrdkovi)

Srbsko po Kosove

Kosovskou bitkou sa však dejiny stredovekej srbskej štátnosti neskončili. Lazarov syn Štefan využil dočasné oslabenie osmanskej moci a posunul centrum, srbského štátu na sever, k Dunaju. Paradoxne sa práve tento útvar napriek zložitým politickým okolnostiam tešil z dočasného ekonomického a kultúrneho rozkvetu. Zdanie bolo však klamlivé. Nie náhodou srbský kronikár 15. storočia ešte pred pádom poslednej srbskej pevnosti Smederevo do rúk Turkov trpko konštatoval, že na Košovom poli bolo zničené nielen srbské vojsko, ale aj samotný srbský štát. Súčasníci, ktorí bolestne prežívali túto agóniu, ako i nasledujúce generácie žijúce pod tureckou nadvládou sa spätne vracali do minulosti a hľadali príčinu svojej neradostnej situácie. Ich záver bol jednoznačný: bitka na Košovom poli sa stala symbolom porážky a stáročnej tureckej poroby. Komu však za jej výsledok pripísať rozhodujúci podiel? Rozpínavej tureckej moci, alebo nejednotnosti vo vlastných radoch? Srbská ľudová tradícia na túto otázku našla odpoveď. Hlavným pôvodcom katastrofy na Kosovom poli sa stal sám jeho vtedajší vládca a Lazarov spojenec Vuk Brankovič. Podľa legiend sa Brankovič ešte pred bitkou zaplietol do sporu práve s neskorším hrdinom Milošom Obiličom. Nespravodlivo obvinený Obilič chcel dokázať vernosť kniežaťu Lazarovi a vybral sa do tábora tureckého sultána, aby ho zavraždil. Aj na prvý pohľad vybájená legenda môže obsahovať skryté a utajené súvislosti. Už o pár desiatok rokov po kosovskom boji sa v jednej kronike spomína motív nespravodlivo očierneného hrdinu i rozbroje medzi srbskými veľmožmi. Tieto špekulácie sa objavujú aj neskôr v diele Mavra Orbiniho z Dubrovníka: „A Vuk Brankovič, zať kniežaťa Lazara, sa zachránil skoro s celým vojskom, lebo sa, ako niektorí hovoria, tajne dohovoril so sultánom, že zradí Lazara (čo aj urobil), aby dostal jeho ríšu.” Zatiaľ čo knieža Lazar napriek predtuche neodvratnej porážky nesklonil hlavu a pred pozemským svetom dal prednosť vyššej, nebeskej pravde, Brankovič konal v rozpore s najsvätejšími ideálmi. Na jednej strane mučeník a svätec, na strane druhej vierolomný zradca. Možno však s istotou tvrdiť, že Brankovič zradil? Jeho činnosť po bitke na Košovom poli sa s uvedeným tvrdením rozchádza. Veď ešte niekoľko rokov po nešťastnej bitke Brankovič kládol Turkom odpor a zomrel v cudzine za neznámych okolností. Naopak, bola to práve Milica, vdova po Lazarovi, ktorá so svojimi synmi hľadala cestu zblíženia so sultánom a uznala jeho moc. Z generácie na generáciu tradované hodnotenie postáv kosovskej bitky zostáva pre súčasníka často nepochopiteľné. K mýtickým postavám srbskej stredovekej histórie nepochybne patrí královič Marko. Jeho život je zahalený legendami, s istotou sa vie len to, že bol synom kráľa Vukašina, ktorý s bratom Uglješom padol v bitke proti Turkom pri Marici. Po otcovej smrti sa Marko stal vazalom sultána Murada a zostal mu verný až do smrti, keď ako jeho spojenec nešťastne zahynul v bitke proti valašskému kniežaťu Mirčovi Starému. Niektorí dokonca predpokladajú jeho účasť na strane Turkov v bitke na Kosovom poli. Avšak tento spojenec tureckého sultána vystupuje v srbských baladách ako silný a neuveriteľne odvážny muž, ideál rytiera, ktorý po stáročia opätovne dokazoval svoje chrabré činy v piesňach srbského ľudu.

Na Kosove sa boj nekončí

Kosovo pole sa stalo svedkom postupného rozmachu i zániku srbskej stredovekej štátnosti. V roku 1168 tu srbský župan Štefan Nemanja porazil svojho brata Tichomira podporovaného Byzanciou a položil základy najmocnejšieho srbského štátu v stredoveku. O dvesto rokov neskôr na tom istom mieste osmanskí Turci definitívne spečatili jeho osud… Roku 1446 sa na Kosovom poli odohral opätovný zápas kresťanstva a islamu. Uhorské vojská na čele s Jánom Huňadym sa tu ešte raz, no neúspešne, pokúsili zastaviť nezadržateľnú expanziu Turkov do Európy. O trinásť rokov neskôr sultán ovládol srbské kniežatstvo na Dunaji — Brankovičov despotát. Zakrátko sa pod tureckú kontrolu dostalo i nedostupné vnútrozemie dnešnej Čiernej Hory. Kosovo a jeho bojovníci však po stáročia tureckej nadvlády neustále ožívali v epických skladbách anonymných ľudových pevcov. Vznikli desiatky verzií Rozprávania o kosovskom boji, do ktorých sa pridávali stále nové motívy a hrdinovia. Keď sa na sklonku 17. storočia začala otriasať turecká moc na Balkáne, boli to práve Srbi v Kosove, ktorí povstali za svoju slobodu. Ich pokus sa však skončil tragicky. Len čo sa habsburská armáda stiahla za Dunaj, Turci za pomoci svojich spojencov moslimských Albáncov prikročili k rozsiahlej odvete a srbské povstanie utopili v krvi. Nastalo veľké sťahovanie srbského národa z historických oblastí Kosova na sever, k Dunaju. Spolu so Srbmi putovali aj ostatky srbského národného svätca Lazára, ktorého telo až dovtedy odpočívalo v kosovskom kláštore Gračanica. Vymanenie sa z moci Turkov a pomsta za Kosovo sa stali ústredným motívom srbského národnooslobodzovacieho boja. Kosovský mýtus pôsobil ako magnet už pri prvom úspešnom povstaní Srbov proti tureckej moci na začiatku 19. storočia. Turecký miestodržiteľ vo svojom liste uvádzal: „Srbi teraz na všetky strany rozposlali listy plné lží a bludov. Ich zlým úmyslom je zdržiavať všetko až do sv. Juraja a potom tak, ako kedysi kráľ Lazar vyšiel na Kosovo, urobia i oni. Stále držia v rukách knihy o histórii tohto kráľa a on je veľkým podnecovateľom vzbury v ich mysliach.”

Srbsko – bojové ohnisko Balkánu 

Po skončení balkánskych vojen roku 1913 sa súčasťou novodobého srbského štátu opätovne stalo aj územie Kosova. Časy sa však zmenili. Legendami ospevovaná krajinu, niekdajšie jadro starého Srbska, bola posiata minaretmi a z troch pätín osídlená moslimskými Albáncami. Kosovo sa stalo dlhodobým jablkom sváru medzi oboma národmi a tragédia jeho mena trvá až dodnes. A nielen mena… V júni, po predchádzajúcom rozhodnutí veľmocí na Berlínskom kongrese, habsburská vláda vydala rozhodnutie o okupácii Bosny a Hercegoviny. Tento akt, vedome naplánovaný pri príležitosti výročia bitky na Košovom poli, sa stal zárodkom trvalého napätia medzi Srbmi a Rakúsko-Uhorskom. Srbská odveta na seba nedala dlho čakať. Dňa 28. júna 1914 (podľa pravoslávneho kalendára 15. júna) mladý predák srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka Gavrilo Princíp spáchal atentát na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda. Atentátnika inšpiroval kosovský hrdina Miloš Obilič. Princípov čin, podobne ako čin jeho veľkého stredovekého vzoru, však spôsobil iba ďalšie nešťastie… Guľky vystrelené na následníka habsburského trónu rozkrútili kolotoč prvej svetovej vojny. Po jej skončení — opäť na deň svätého Víta — v Belehrade prijali ústavu nového spoločného štátu južných Slovanov — Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, od roku 1929 premenovaného na Juhosláviu. Tento dokument sa stal základom dlhoročných napätých národnostných sporov medzi Srbmi a Chorvátmi, ktoré vyvrcholili rozpadom Juhoslávie roku 1941 a následnou krvavou občianskou vojnou. A v roku 1948 Stalin, vedomý si magickosti kosovského mýtu, naplánoval na deň svätého Víta vylúčenie Komunistickej strany Juhoslávie z Informbyra, čiže spoločenstva komunistických strán riadených Moskvou. Dňa 28. júna 1989, šesťsto rokov po osudnom bojovom stretnutí, sa na Kosovom poli zišlo viac ako milión Srbov zo všetkých kútov krajiny i zo zahraničia. Nešlo však iba o pietnu udalosť, o pripomenutie si nehynúcej pamiatky kosovských hrdinov. Srbský národný mýtus žil ďalej svojím pomyselným životom a neprestával ovplyvňovať kolektívne vedomie národa. K zhromaždeným davom vtedy prehovoril muž, ktorý stál na začiatku závratnej politickej kariéry, Slobodan Miloševič: „Ak si dnes pripomínané najslávnejšiu bitku našej minulosti, musíme si pripomenúť aj to, že táto bitka bola prehratá pre nejednotnosť a zradu v našich vlastných radoch… Dnes, o šesť storočí neskôr, sa opäť nachádzame v boji a stojíme pred novými bojmi. Nie sú to síce žiadne boje so zbraňami, ale ani tie nemožno vylúčiť.” Netrvalo dlho a chmúrna predpoveď komunistického predáka sa stala realitou. Dňa 28. júna 1991 začala juhoslovanská armáda s vojenskými akciami proti Slovinsku, ktoré len krátko predtým vyhlásilo samostatnosť. Vypukol dlhotrvajúci konflikt v bývalej Juhoslávii, ktorý sa cez Slovinsko, Chorvátsko a Bosnu a Hercegovinu vrátil opäť do Kosova. Jeho výsledkom sa stali, ako už mnohokrát na Balkáne, obrovské migračné presuny obyvateľstva, etnické čistky a utrpenie nevinných ľudí.

Martin Hurbanič

Témou tohto článku sú dôsledky diktátorského režimu, ktorý negatívne ovplyvňuje život občanov, prejavmi prenasledovania ľudí, rozduchávaním násilia a zhoršením sociálnej situácie obyveľstva, pojmami, ktoré sa pravideľne objavujú na stránkach svetovej tlače a ktoré takmer nepretržite vstupujú do našeho súkromia prostredníctvom televízneho a rozhlasového spravodajstva.

Sionizmus, Izrael a palestínska otázka. Na jednej strane stojaca časť židovskej kultúrnej pospolitosti, ktorá zmanipulovaná politickými centrami židovskej buržoázie uskutočnuje pod zástavou náboženskej nacionalistickej teórie dlhodobý a neprirodzený plán osídlenia oblastí niekdajšej historickej Palestíny, a na druhej strane stojace arabské obyvateľstvo tohoto územia, ktoré na plány sionistov doplatilo stratou toho najcennejšieho, čo národ môže stratiť, stratou vlastného územia a rozpadom vnútorných sociálnych väzieb. Neobyčajná zložitosť tohoto konfliktu vyvoláva otázku, či už z hľadiska politickoprávneho, alebo morálneho, kto má právo na územie Palestíny, židia, alebo arabi? Sionizmus sa vo všetkých variantách drží tvrdenia, že Palestína je historickým domovom židov, pretože v priebehu 1.storočia p.n.l. tu vyrastali štátne útvary budované Hebrejčanmi. Arabská koncepcia zase vyvracia argumenty tým, že sa opiera o potomkov etnických skupín, napríklad Kananejcov, Aramejcov, či Chaldejcov, ktorí žili na tomto území pred príchodom hebrejských kmeňov. Pritom veľmi dôležitá skutočnosť, že v prvej polovici 7.storočia prišlo k dôkladnej “arabizácií” Palestíny nehrá v debate o historických právach žiadnu rolu. Stretávame sa tu s javom typickým pre diktatúru, s podmienkami národného a sociálneho útlaku, vedúceho k šovinistickým a rasistickým podobám, ktoré Európa pozná z vlastných skúseností.

Od 16. storočia boli arabi v Palestíne pod nadvládou osmanskej ríše a Palestína bola v tej dobe súčasťou tzv. Veľkej Sýrie. Avšak čisto nábožensky chápané vlastníctvo zeme sa neztotožnuje s postojmi moderného politického hnutia známeho ako sionizmus, ktorého ambície a ideológia boli príčinou celej reťaze udalostí vedúcich k súčasnej kríze.

Zakladateľom Svetovej sionistickej organizácie bol viedenský novinár Theodor Herzl, ktorý s myšlienkou založenia židovského štátu prišiel v roku 1897 na sionistickom kongrese v Bazileji. Búrlivé obdobie rozvoja kapitalizmu v 19.storočí zahájilo proces asimilácie židov v Európe. Tento proces bol priamo závislý na ekonomicko-sociálnom rozvoji. Úsilie britsko-židovského výboru prinieslo výsledky v konečnom znení Balfourovej deklarácie z roku 1917, v ktorej sa vláda Veľkej Británie pozitívne postavila k vytvoreniu domoviny pre židovský ľud v Palestíne, a ktorá zahrnovala aj záväzky a záruky pre arabské obyvateľstvo. V nasledujúcich rokoch si sionistickí vodcovia zvykli minimalizovať tieto záväzky argumentáciou, že Balfourova deklarácia bola vyhlásená kvôli záujmom sionistov pre vytvorenie vlastného štátu. Briti popreli myšlienku že motiváciou ich akcií bol záujem sionistov, ale pripustili limity uvedené v dvojzmyselnom formulovaní dokumentov svojich záväzkov voči arabom. V období po prvej svetovej vojne brali veľmoci len malé ohľady na národy do ktorých osudov zasahovali svojimi zámermi. Mnohí židovskí nacionalisti netrvali na Sióne ako na jedinom prijateľnom mieste pre židovský štát, ale pre východoeurópskych sionistov to bola Palestína, alebo nič. Ich predstava o národe bola rasistická a zastávali názor, že človek sa nestane židom keď bude vyznávať judaizmus, ale že židom sa človek musí narodiť. Väčšina amerických židov podporovala túto myšlienku bez znalostí faktov, ktorými by mohli situáciu na Blízkom východe lepšie pochopiť.

Od roku 1922 bol sionizmus podporovaný všetkými nasledujúcimi Kongresmi Spojených štátov amerických. Rastúci prúd židovských emigrantov po nástupe Adolfa Hitlera zväčšil obavu palestínskych Arabov, že Británia nikdy nedodrží svoje záväzky. MacDonaldova Biela kniha z roku 1939 poukázala na dvojzmyselnosť výrazu “národný domov pre židov” ako hlavnú príčinu nepokojov medzi Arabmi a židmi. S rozpútaním otvoreného nepriateľstva medzi Nemeckom a spojeneckými národmi bolo úsilie Veľkej Británie prechodne odložené. Ale USA neprestalo ani na okamih s kampaňou za vytvorenie židovského štátu. Vo volebnej kampani v roku 1944 boli sionistické body zahrnuté v programoch oboch hlavných politických strán.

V chaotickom politickom vývoji a zocelovaní rán po roku 1945 sa len málokto odvážil poukázať nato, že k masovému usadzovaniu židov v Palestíne dochádza na úkor obyvateľstva, ktoré tam žije. Sionisti mohli v plnej miere dokazovať opodstatnenosť argumentov o tom, že židovský národ je predmetom neustáleho antisemitizmu, preto, že ostatné národy prevyšuje svojim intelektom a schopnosťami.  Problém osôb bez domova bol jeden z najpresvedčivejších dokumentov použitý sionistami, aby získali podporu vlád pre okamžitú evakuáciu židov do Palestíny.

V roku 1947 poslanec William G. Stratton predložil Kongresu návrh zákona, aby boli do USA vpúštaní utečenci v počte, ktorý sa bude rovnať časti celkovej kvóty nevyužitej počas vojny. Podľa tohto zákona malo povolenie prisťahovať sa do USA dostať 400 000 bezdomovcov, vrátane židov.  Toto veľkorysé vpúštanie židovských bezdomovcov do USA by však odstránilo potrebu židovského štátu. Nátlak sionistov sa sústredil hlavne na prezidenta Trumana, aby nezmenil svoje stanovisko, že budúcim domovom židov môže byť jedine Palestína. Zatiaľ čo politika slepej uličky Washingtonu a Londýna pokračovala, situácia na Blízkom východe sa zhoršovala. Pod vedením organizácií Ir-gun, Stern a Haganah uskutočnovali židi po celom území pumové atentáty. Stúpal počet mŕtvych a zranených. Teroristickú organizáciu Ir-gun známu aj pod názvom ETZEL založil v roku 1937 David Raziel, pod názvom Ir-gun Zvai Leumi (Národná vojenská organizácia). Od roku 1943 až do jeho rozpustenia v roku 1948, stál v čele Ir-gunu budúci izraelský premiér Menachem Begin. Skupina Stern, nazvaná podľa vodcu Abrahama Sterna, bola známa aj menom Lehi, čo bola skratka hebrejského názvu Lohame Herut Yisra´el (bojovníci za slobodu Izraela). Jednou z obetí Stern gangu sa stal lord Mayne, britský ministerský zástupca na Blízkom Východe. Spolu so svojím šoférom bol zabitý v Káhire 6. novembra 1944. Tento prípad ukázal, kam až siahajú prsty Stern gangu. Vražda lorda Mayneho v roku 1944, spáchaná teroristickou organizáciou Stern, bola vôbec prvým činom moderného medzinárodného terorizmu, spáchaná pre celosvetovú publicitu. Do konca roku 1946 Ir-gun a Stern zabili 373 osôb, z toho 300 civilistov. V tej dobe nastali komplikácie, keď ostré memorandum Arabskej ligy pre ministerstvo zahraničných vecí USA uviedlo, že Trumanov návrh dovoliť 100 000 židom prisťahovať sa do Palestíny porušuje záväzky Bielej knihy. Začiatkom roku 1947 židovské protibritské násilie na území Palestíny dosiahlo neúnosnú intenzitu. Veľmi zlá situácia viedla Britov k evakuácii 2000 úradníkov a k obstavaniu hlavných administratívnych budov ochrannou bariérou. Veľká Británia sa rozhodla spor prenechať na čerstvo založenú medzinárodnú organizáciu OSN, ktorá 29.novembra 1947 schválila rozdelenie Palestíny na židovský a arabský štát, s pridelením 56% pôdy pre židovské obyvateľstvo, ktoré v tom čase tvorilo iba necelú tretinu obyvateľstva a vlastnilo iba 7% pôdy.  Arabská liga toto rozhodnutie odmietla. Vyhlásením nezávislosti 14. mája 1948 vznikol na území Palestíny moderný štát Izrael.

Nový izraelský štát sa rýchlo snažil zaistiť si stálu židovskú väčšinu v krajine. Jednou z ciest na dosiahnutie tohto cieľa, bolo násilné vysídlenie Arabov. Pomohla tomu aj júnová vojna v roku 1967.

Izraelský zákon o občianstve z roku 1952 uzákonil diskrimináciu a učinil z Arabov občanov druhej triedy. Systém izrelskej vojenskej vlády nad Arabmi predpokladal, že každý Arab ohrozuje bezpečnosť a jeho pobyt a činnosť boli neustále sledované a kontrolované. Bez zvláštneho povolenia nesmeli Arabi cestovať po krajine, mohli byť hromadne vyhostení do zvláštnych zón. To všetko z právomoci miestnych vojenských guvernérov bez možnosti odvolať sa na súd. Väčšina arabských farmárov stratila pôdu behom prvej arabsko-izraelskej vojny v roku 1948-49. Zákon o výkupe pôdy z roku 1953 legalizoval zaberanie arabskej pôdy, ktorý platí dodnes. Na základe právomoci ministra obrany mohla byť ktorákoľvek oblasť vyhlásená za “bezpečnostnú zónu” zo zákazom vstupu.

Zatiaľ čo americké médiá vykreslovali obraz spokojnosti arabského obyvateľstva, ktoré využíva najväčších výhod “demokratického Izraela”, bola arabská mládež vychovávaná v atmosfére totálneho útlaku. Hrozby domácich väzení a demolácie domovov nútili mladých Arabov k spolupráci s políciou. Študenti, ktorí odmietli slúžiť ako informátori boli upozornení, že si nenájdu prácu.

Po víťazstve v roku 1967 pokračoval Izrael v politike vysídlovania arabského civilného obyvateľstva, ekonomickým zbedačovaním, útlakom a psychologickou vojnou. Aj keď je arabština úradným jazykom, všeobecné predpisy sú vydávané v hebrejštine, alebo v angličtine.

Profesor organickej chémie na Hebrejskej univerzite a bývalý väzeň koncentračného tábora v Bergen-Belsene, predseda  Izraelskej ligy pre ľudské a občianske práva, Šahak, skonštatoval, že štát Izrael je rasistickým štátom, pretože ľudia sú tu sústavne vystavovaní legálnej diskriminácií v najdôležitejších oblastich života len pre svoj pôvod … kto nie je žid, je diskriminovaný len preto, že nie je žid! Väčšina pôdy patrí Židovskému národnému fondu. Ten zakazuje arabom bývať, alebo otvoriť si živnosť a pracovať na vlastnej pôde len preto, že nie sú židia. Podľa osnov izraelského ministerstva školstva sú židovskí školáci už od materských škôl zoznamovaní s koncepciou “záchrany pôdy”. Pôda je “zachránená” pokiaľ bude prevedená do židovského vlastníctva.

História Palestíny bola až do príchodu sionistov úplne arabská. Meno Palestína je odvodené od “Filistia” – zem biblických Filištínov, ktorí obývali južné pobrežie od 12.storočia p.n.l. Na základe výskumu ľudských kostier prišli antropológovia k názoru, že pred 50 000 rokmi boli palestínske rody rasovo miešané. Od 4.tisícročia p.n.l. do roku 900 p.n.l. boli určujúcim a prevažujúcim rodom Kanaánejci. V rannej dobe bronzovej boli mestá Jericho, Megiddo a Beth-šan strediskom civilizácie. Asi uprostred doby bronzovej sa rozvinuly vzťahy medzi ľudom Palestíny a fénickou civilizáciou. Behom svojej dlhej histórie bola Palestína vždy predmetom záujmu rôznych dobyvateľov a neustále menila vládu. Po Kanaánejcoch prišli Egyptania a Chetiti, Babylónčania a Peržania, Gréci, Rímania, Turci, Veľká Británia a teraz Izraelci. Židovská spoločnosť nikdy nepretrvávala.

14.februára 1978 odsúdil Výbor OSN pre ľudské práva Izrael za krutosti páchané na okupovanom území. Z 32 členských štátov boli proti len USA a Kanada. Sedem štátov sa zdržalo hlasovania.

„Ako hrdý Žid chcem, aby Amerika vedela o našom úspechu. Áno, ovládame Hollywood. Bez nás by ste si celý deň v televízii prepínali medzi asi dvomi programami. Ale je mi jedno, či si Američania myslia, že ovládame noviny, Hollywood, Wall Street alebo vládu. Ide mi len o to, aby sme ich ovládali aj naďalej.“ – Joel Stein (Los Angeles Times,19.12.2008)

Jednostranné reportáže o terorizme, v ktorých nikdy nebola príčina dávaná do súvislosti s následkom majú zelenú, pretože najúčinnejším spôsobom židovských konexií je hromadná kontrola médií. Nie je tajomstvom, že Rothschildovci si už v 19.storočí kúpili agentúru Reuters a že verejná mienka je ovplyvňovaná mocnými denníkmi New York Times, Washington Post a St.Louis Post – Dispatch, ktoré vlastní rodina Sulzbergerovcov. V Európe je to spoločnosť CME založená v roku 1994 prezidentom Svetového židovského kongresu Ronaldom Lauderom, ktorá ako hlavná vysielacia spoločnosť vlastní, mimo iných napr. v Čechách Tv NOVA a na slovensku Tv Markíza.

Vo všetkých hlavných časopisoch počnúc Vogue, Glamour, Esquire, Los Angeles Times, New York Herald Tribune a Washington Star sú židia na kľúčových miestach ako vydavatelia, šéfredaktori alebo zástupcovia šéfredaktorov. Nakladateľstvá a knižné veľkoobchody sú pod kontrolou židov. Rovnako rozhlas a televízie ako NBC, CNN, CBS, alebo American Broadcasting Company (ABC) rozhodujú čo sa má 200 miliónov američanov dozvedieť v správach z domova a zo sveta. Filmové spoločnosti Metro-Goldwyn-Mayer, 20-th Century Fox, Paramount Pictures, Columbia, United Artist a Warner Bros a divadlá na čele s Broadwai sú riadené a kontrolované.

Bohatstvo židov a ich bystrosť im zabezpečujú nesmiernu moc v oblastiach financií a bankových investícií a hrajú dôležitú úlohu pri ovplyvňovaní politiky USA. Finančné domy na Wall Street sú ovládané židmi. Najväčšie investičné bankové domy – Goldman, Kuhn, Loeb a spol., Lazard Fréres, Lehman Brothers, Solomon Brothers a Loeb Rhoades stoja za národným hospodárstvom modernej Ameriky. Banka Loeb Rhodes poskytla sionizmu v roku 1974 výdatnú pomoc, keď Kongres schválil  štátnu garanciu úveru 730 miliónov dolárov pre Izrael na nákup  zbraní a vojenských zariadení v USA.

Obchodné konexie zahrnujú American Securities Corporation, John Morell and Company(štvrtá najväčšia baliareň a konzerváreň mäsa v USA), United Fruits, Foester-Grant ale aj MacDonalds a iné.

Izraelský vplyv v Bielom dome, Pentagone, Kongrese a iných volených inštitúciach spočíval hlavne v “kupliarstve” s volebnými hlasmi židov. V roku 1968 sa irský katolík Robert F. Kennedy s kampaňou “ Podporujte predovšetkým Izrael” stal židom viac ako ktorýkoľvek rabín. Objavoval sa v synagógach s modlitebným šálom a jarmulkou na hlave, požadoval zastavenie akejkoľvek pomoci arabským štátom a doporučoval predaj 50 lietadiel typu Phantom Izraelu ako náhradu za zničené bojové lietadlá vo vojne v roku 1967. Keďže Izrael bombardoval a napalmom spaloval palestínske utečenecké tábory a zmocňoval sa stále viac arabského územia, mladý palestínčan Sirhán Bišava Sirhán si do denníka poznamenal: “ RFK musí zomrieť ”. Kennedyho vražda však neodradila politikov v podpore Izraela.

Najväčším príspevkom Washingtonských senátorov pre Izrael bolo navrhnutie tzv. odstavca 501 obranného zákona, ktorý prezidentovi umožnoval neobmedzenú moc poskytovať úvery pre Izrael na nákup zbraní. V roku 1970 to využil Richard Nixon a poskytol Izraelu pôžičku 500 miliónov dolárov. Medzi rokmi 1973 a 1976 bola do Izraela dodaná výzbroj za 20 miliárd dolárov. Za 11 miliárd od USA, za 6 miliárd od Ruska a za 3 miliardy od Veľkej Británie a Francúzka. USA poskytli od roku 1948 do roku 1977 Izraelu pomoc vo výške 25 miliárd dolárov, t.j. 7300 dolárov na jedného izraelského občana.

Americko-izraelský výbor pre verejné záležitosti AIPAC, sionistická lobby skupina, ktorá v prípade keď Kongres rozhoduje o niečom dôležitom, aktivuje svojich židovských vodcov roztrúsených po celej krajine, a tí aktivujú svoju sieť priateľov, dopisovateľov a všetkých prispievateľov v kampani.

Po egyptskej revolúcií v roku 1952 sa vzťahy medzi USA a novou vládou Gamála Abdana Násira začali zlepšovať. Táto situácia bola vo vysokých izraelských kruhoch označená ako ohrozenie prílivu amerických dolárov do Izraela. Do Egypta bola vyslaná izraelská špionážna skupina, aby uskutočnila pumové útoky na americké úrady a v prípade potreby aj na zamestnancov s cielom pretrhať americko-arabské vťahy a predovšetkým egyptsko-americké vťahy. Podľa pravidiel médií v USA sú Izraelci “bojovníci za slobodu”, a Arabi “teroristi”. Rozkaz vyhladávať a ničiť Palestíncov dostala organizácia Mossad, izraelská obdoba CIA. V roku 1972 zriadili špeciálne oddelenie, ktoré 10.apríla 1973 zorganizovalo vpád do Libanonu a zavraždenie troch funkcionárov OOP(organizícia pre oslobodenie Palestíny). Operácia “Boží hnev” pod vedením zvláštneho poradcu Aharona Jariva mala neskôr za cieľ zlikvidovať 1000 vybraných Palestínčanov, ktorí by boli schopní zabezpečiť vedenie palestínskeho národno oslobodzovacieho hnutia.

Deklarácia “nebudeme sa skláňať pred terorizmom“ sa stala heslom americkej administratívy USA potom, čo sa médiá vo zvýšenej miere začali zaújmať udalosťami z rokov 1983 a 1984, zvlášť šíitskym samovražedným bombardovaním veľvyslanectiev USA a veliteľstiev námornej pechoty v Bejrúte. Na samom počiatku Reaganovho druhého prezidenstkého obdobia sľuboval predseda zahraničného výboru Senátu Richard.G. Lugar prezkumanie politiky USA. Nikdy sa tak nestalo. Staré nedostatky sa znovu objavovali a neblaho pôsobili na muslimský svet, zvlášť na libanonských šíitov, ktorí viac a viac podliehali silnejúcemu vplyvu Iránu a extrémnym formám islámskeho fundamentalizmu.

Násilie je na vzostupe a mier na Blízkom východe v nedohľadne. Pokiaľ nebude Izraelom uznané právo Palestíncov na sebaurčenie na ich vlastnej pôde, nebude problém vyriešený. Na druhej strane, arabi musia dokázať, že ich historická tolerantnosť voči židom, nie je len históriou, a že chcú úprimne realizovať koexistenciu so židmi v tejto oblasti na základe rovnoprávnosti. Sionistickému hnutiu by nemalo byť dovolené donekonečna využívať obete druhej svetovej vojny ako hlavnú zbraň a brániť tak nádeji na zaistenie skutočnej spravodlivosti a skutočnej bezpečnosti pre všetky národy na Blízkom východe.

Rezolúcia OSN č.3379, ktorá v roku 1975 vyhlásila sionizmus za rasistické hnutie, bola v roku 1991 zrušená pre nátlak USA, ako hlavného sponzora OSN.

Použitá literatúra:

Janusz Tazbir, Protokoly sionských mudrcov, Olomouc: Votobia, 1996

Martin Herzán, Totalitná svetovláda, Třebíč: Akcent, 2000

Arnošt Gellner, Národy a nacionalizmus, Praha: 1993

Alfred M. Lilienthal, Sionizmus, Praha: Orbis 1988

Internet:

politické teórie – sionizmus, www.e-polis.cz

Izrael a Blízky východ ve zpravodajství, www.eretz.cz

Izrael, www.metapedia.org

Bebjamín H. Freedman žid, narodený roku 1890, podnikateľ, vlastník Woodbury Soap Company v New York city.
Vystúpil z radov židovstva po Židobolševickom víťazstve roku 1945 . Minul 2,5 milióna dolárov na odhalenie pravdy, okolnosti okolo prvej a druhej svetovej vojny. Pán Freedman pracoval s ľuďmi ako, Bernard Baruch, Samuel Uttermyer,, Woodrow Wilson, Franklin Roosevelt, Joseph Kennedy, John F. Kennedy atd. .Tento článok je z roku 1961,z jeho vystúpenia vo Washington D.C. ( District of Criminals ) v hoteli Willard na žiadosť vtedy nacionalistického denníka, COMMON SENSE.

Tu v Amerike, židia a ich coreligios mafia ,kompletne  prevzali kontrolu nad vládou USA. Je to veľmi zdĺhavé isť do podrobnosti prečo ,nemáme dneska času na podrobnosti. Židia boli a sú absolútnymi monarchami tejto krajiny. Nechajte ma vysvetliť vám ,čo sa stalo, kým ste vy spali.

Prvá svetová vojna.

Čo sa stalo? Prvá Svetová vojna začala v lete 1914.Je tu niekoľko ľudí môjho veku čo sa nato pamätajú. Na jednej strane bolo Anglicko, Francúzsko a Rusko, na druhej starne Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Turecko.
Nemecko vošlo do vojny ako posledné.

V druhom roku vojny, Nemecko vyhralo vojnu. Nemecké ponorky boli prekvapením celému svetu a kompletne uzavreli cestu z Atlantiku pre dodávky  Anglickému vojsku. Anglickí drevení vojačikovia boli bez munície a o hlade. Francúzi, stratili 600 tisíc svojich mladých kvetov, ktorí bránili Verdum na Somme. Ruská armáda dezertovala. Ruskí vojaci odhadzovali svoje hračky a vracali sa domov.

Do tejto chvíle nepadol ani jeden výstrel na Nemeckej pôde. Ani jeden nepriateľský vojak neprekročil hranice Nemecka. A Nemci navrhli Anglicku mier. Navrhli Anglicku, dohodnúť sa na podmienkach mieru, čomu advokáti hovoria, Status Quo ante basis. Znamená to: Skončime vojnu, nechajme to tak ako to bolo pred začiatkom vojny a poďme domov. Anglicko v lete 1916 vážne chcelo pristúpiť na mier, nemali inú šancu, len sa dohodnúť na podmienkach, alebo byť kompletne porazený.

Keď’ sa toto dialo, židia z Nemecka a východnej Európy prišli do Anglicka s návrhom, že Anglicko nemusí kapitulovať, Anglicko môže tu vojnu ešte vyhrať. My môžeme priviesť na vašu stranu Ameriku ,pod podmienkou, že keď, vyhráte vojnu, sľúbite nám Palestínu. Jednoducho povedané, urobili obchod.
Anglicko nemalo čo sľúbiť Palestínu židom. To ako keby Amerika sľúbila Japonsko Maroku. Skoro potom USA vstúpili do vojny ako spojenec Anglicka.

Židovskí bankári ako, Kuhn Loeb a ďalšie banky podporovali Nemecko, lebo pochádzali z Nemecka a chceli, aby Nemci vyhrali. Nenávideli Rusko a povedali Anglicku a Francúzku, kým ste spojencami Rusov ani dolár viac pre vás. Títo isti židia, keď sa dopočuli o Palestíne, prišli do Anglicka a urobili obchod.
V USA do tej doby pro Nemecká tlač, začala byť proti Nemecká, lebo židia ovládali skoro všetky noviny. Z dobrých Nemcov sa zrazu stali zlí Nemci, že vraj Nemci strieľajú sestry červeného kríža a veľa iných lží. Najväčším esom pre židovskú mafiu bol prezident USA Woodrow Wilson, sám bol židom a vyhlásil hneď vojnu Nemecku.
USA nemali žiadny dôvod ísť do vojny. Jediný dôvod bola Palestína pre židov a do dneska nikto nevie pravý dôvod prečo USA vošli do vojny.

Hneď potom židia v Anglicku začali pracovať na dokumente, v ktorom Anglicko sľubuje Palestínu pre nich. Tento dokument mal názov , Balfour Declaration, čo bolo falošné a legitímne ako trojdolárovka.

VERSAILLES.

USA na strane Anglicka porazili Nemecko. Vojna skončila a Nemci prišli do Paríža na mierovú konferenciu a tam bolo aj 117 židov na čele s Bernardom Baruchom. Ako to viem? Ja som bol medzi nimi, viem čo sa stalo. Keď, židia začali parcelovať Nemecko a Európu, prišlo nato, že sa židia sami ozvali, čo tak Palestína pre nás. Tu sa po prvý krát Nemci dozvedeli pravdu o celej tejto hre a prečo vlastne majú platiť hrôzostrašné povojnové odškodné, lebo židia chceli Palestínu za každú cenu.

Do tejto doby bolo najlepšie pre židov Nemecko, bolo pre nich ako zlata baňa. Toto čo urobili židia Nemcom ,bola  strašná zrada.

Predstavte si, že USA by boli vo vojne so Sovietskym zväzom, teraz USA by vyhrávali vojnu a navrhli by Sovietom mier. Zrazu však Čína príde na pomoc Sovietskemu zväzu a Sovieti tú vojnu vyhrajú. Tak si predstavte ,čo by sa stalo Číňanom, ktorí žijú v USA? Ani jeden Číňan ,by nezostal nažive. Ako sa mali Nemci zachovať k židom?
V roku 1905 nepodarený komunistickí prevrat v Rusku vedený židmi, bol pre židov pohromou. Museli utekať z Ruska a Nemecko im otvorilo brány. Tu zase vidíte charakter chamtivých a hlúpych židov. Zapredali Nemecko, keď zase mohli niečo získať. Avšak ani potom sa židom nič nestalo v Nemecku, ďalej si žili v pokoji. Nemci nemali chuť na židovskú krv, židovská krv nie je Coca Cola, Nemci videli v tom iba politiku.

Táto vojna bola začatá proti Nemecku a Nemci nemajú niesť zodpovednosť za túto vojnu. Nemecko vybudovalo veľké loďstvo. Vybudovali medzinárodný obchod. Tu musíme niečo vedieť, že Nemecko v čase Francúzskej revolúcie malo 300 malých štátov. Tristo politických strán. V čase, Napoleona a Bismarka, boli zlúčení do jedného štátu. Za 50 rokov sa vyšplhali na svetovú veľmoc.

Nemeckí námorný obchod bol strašnou konkurenciou Anglicku. Robili obchod po celom svete a predávali pod Anglickú cenu a v lepšej kvalite. Anglicko nebolo schopné konkurovať  Nemecku. Čo to malo za dôsledok?

To bola konšpirácia medzi Anglickom, Francúzskom a Ruskom, zraziť Nemecko na kolená. Neexistuje žiadny historik na svete, aby našiel jeden reálny dôvod, prečo títo traja chceli vymazať Nemecko z mapy.

Aj, keď Nemeckí politici vedeli o tejto zrade nič sa nestalo židom v Nemecku, ani vlas sa im neskrivil na hlave, nikomu zo židov nebolo ublížené. Ešte aj v roku 1933, kedˇ väčšina komunistov bola pozatváraná pre záškodnícku a teroristickú činnosť. Tu musíme vedieť, že 98% všetkých komunistov boli židia. Židia z Ameriky vyslali do Nemecka v roku 1933, Cordella Hulla, žida, aby sa pozrel v akej kondícii sú ich spolubolševíci vo väzení. Pán Codell Hull ich našiel vo veľmi dobrom stave, žili vo vynikajúcich podmienkach. So židmi boli pozatváraní aj kňazi, ktorí mali kontakty so slobodomurárstvom a členovia mimovládnych organizácii, špekulanti, teroristi, ktorí robili záškodnícku činnosť.

Tu zase musíme vedieť, čo sa dialo v Nemecku v rokoch 1918-1919.Komunisti v Bavorsku prevzali na niekoľko dni moc. Rosa Luxenburg a Karl Liebknecht zo skupinou židov prevzali moc na tri dni. Cisár skončil vojnu a utiekol do Holandska, lebo sa bál, že komunisti ovládnu Nemecko a jeho osud bude ako osud Ruského Cára.
Keď komunistická hrozba bola potlačená, židia sa snažili dostať na tie isté pozície ako mali predtým a ešte vždy ich Nemci brali ako svojich, nikomu sa nič nestalo. V tridsiatych rokoch bolo 80-90 miliónov Nemcov a len
460 000 židov. Židia kontrolovali tlač, noviny, ekonomiku, lebo prišli do Nemecka s lacnými peniazmi v čase, keď ich CO-relios židovská mafia devalvovala na burze Nemeckú marku a skúpili všetko čo sa dalo.

Táto židoboľševická mafia sa snažila držať prikrývku nad touto zradou a dúfali, že sa to Nemci a svet nikdy nedozvedia.

Keď v roku 1933 sa dostali k moci Národní socialisti, židia boli zbavení všetkých pozícii vo vláde, mestských úradov ,Nemci začali čistiť Nemecko od židovskej korupcie, židovských bánk , úžerníctva , nevestincov ,  prostitúcie a ostatných parazitných praktík. .

Židovská mafia zvolala židoboľševickí kongres v Amsterdame a rozkázala Nemcom: ”Vyhodiť Hitlera a vrátiť židom tie vládne pozície čo mali predtým, či už bol komunista, alebo nie, všetko vrátiť ako bolo predtým. Viete si predstaviť čo im Nemci povedali. Poslali ich všetkých do pekla, kam patrili.

Čo urobili židia?

Keď v roku 1933 Nemci ignorovali židov a ich rozkaz z Amsterdamu, aby sa vzdali ,šéf kongresu Samuel Untermyer sa vrátil do New Yorku. Vošiel do židmi ovládaného rádia Columbia Broadcasting, čo vysielala signál na celé USA a v priamom rozhlasovom vysielaní vyhlásil HOLY  WAR – svätú vojnu židov proti Nemecku. Vyhlasujeme vojnu všetkým Nemcom. Vyhlasujeme Nemcom globálny bojkot ,lebo ich ekonomika záleží na exporte. V tom čase dve tretiny potravín sa do Nemecka dovážalo. Pán Untermyer volal na sterilizáciu žien a mužov a celej Nemeckej populácie. Keby Nemci prestali vyvážať, dve tretiny obyvateľstva by hladovalo a kto vie koľko, by zomrelo. Umtermyer hovoril, že toto je iba sebaobrana. Všetok Nemeckí export bol bojkotovaný. Obchody v USA čo predávali Nemeckí tovar museli ho vyhadzovať na smetisko, páliť na uliciach. Obchody , ktoré nešili s bojkotom ,boli demolované. Židia pochodovali pred obchodom Macys v New Yorku s plagátmi, Nemci sú vrahovia, Hitler je vrah atd. .
Obchody vyhodili tovar, hodný milióny dolárov ,skoro celý svet bojkotoval Nemecko a Nemci nemohli predať skoro nič. A židia ešte stále žili v Nemecku a Nemci ich ešte vždy nechali na pokoji .

Tu si Nemci povedali, kto sú títo židia a čo vlastne chcú. Každý židovskí obchod bol označený satanskou šesťcípou  hviezdou, ( táto hviezda nie je hviezdou Dávida, je to hviezda synagógy SATANA ). Nemci bojkotovali všetky židovské obchody.

Bojkot pokračoval až do roku 1938 ,keď žid z Poľska ,vošiel do Nemeckej ambasády vo Francúzsku a zastrelil Nemeckého úradníka. Po tomto incidente, Nemci sa už prestali so židmi hrať a žiadali  židov dobrovoľne opustiť Nemecko a aj tak, ešte všetci neodišli, nie každý chcel do Palestíny.

Tu zase musíme vedieť ako vyzerala mapa Nemecka po prvej Svetovej vojne. Časť Nemecka zvaná Východné Prusko bolo odrezané od Nemecka takzvaným Danzing (Gdanský) koridorom, kde židia inštalovali League of Nations v západnom Prusku, skoro to isté ako dneska OSN .Nemecko žiadalo Poľsko o prístupovú cestu do Východného Pruska, čo Poliaci na podnet Anglicka a Francúzska, nechceli Nemcom dať, ani s nimi o tom debatovať. Nato všetko ešte Poľskí komunisti spolu so Sovietskou NKVD, začali vraždiť Pruských Nemcov a vyháňať ich z Pruska. Dneska je to v už v Nemecku dobré, fotograficky a písomne zdokumentované, povraždili okolo 57 tisíc, žien ,mužov a deti, ale málo kto o tom dneska vie.
V novembri 1933 USA uznali Sovietsky zväz a začali sa chovať veľmi priateľsky k nemu. Nemci vedeli, že na nich príde rada skoro ,preto chceli Nemecko budovať silné, čeliť tejto hrozbe z východu a západu. Národní socialisti v Nemecku dobre vedeli, že 40 000 židov z New Yorku v roku 1917,urobilo prevrat v Rusku a z finančnou pomocou USA ovládli celé Rusko a mordovali kresťanov po miliónoch. USA dneska v roku 1961 vydávajú 85 miliárd na zbrojenie. Proti komu ? Proti 40 tisícom chazárskych židov, ktorí stále dneska vraždia kresťanov v Rusku a kontrolujú veľa krajín na svete. Preto ja Benjamín Freedman menujem židov zodpovedných za Prvú a Druhú Svetovú vojnu . Tretia svetová vojna bude ich dielom, tak sa majte na pozore a nepošlite svojich synov do vojny, ako tí čo zomreli v tých dvoch strašných vojnách a nevedia prečo. Pre pár chamtivých ,krvilačných židov, aby získali Palestínu za každú cenu. 95% dnešných židov sú Chazari a ich predkovia nikdy nevkročili nohou do terajšej Palestíny. Chazari sú mongolsko-asiatská rasa. Ich domovom, bol Čínski Turkestán, až v roku 740 n. l. prijali židovstvo a ich jedinou religijnou knihou je Babylonsky Talmud, čo je odporná kniha ,plná zverstiev. Hovoria si, že sú židia, ale aj to slovo žid – jew, judaism, či semita, nedáva zmysel, sú to len slová, bezo zmyslu. Slovo antisemitizmus, je židovský vynález. Prišli s ním po prvý krát, keď sa rozhodli dostať Palestínu a odpútať pozornosť od slova žid a zviesť to na sionistov a kresťania im nato skočili. Žid je žid a sionizmus je len slovo. Je to len slovná hra, majte sa na pozore pred nimi, dosť tieklo nevinnej mladej krvi, pre SYNAGOGU SATANA.

M. J. Dzurja  

Vznik Hlinkovej gardy

HG bola polovojenská organizácia pod kontrolou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty. Vznikla z pôvodnej polovojenskej organizácie HSĽS Rodobrany, ktorá vznikla 20. januára 1923. Návrh na vznik Rodobrany schválil klub poslancov a senátorov vo forme: “Úprava pre poriadateľov na shromaždeniach, poradách a slávnostiach”. Táto Úprava bola základom Rodobrany.

Jednotky Rodobrany vznikali v okolí Trnavy, Hlohovca, Piešťan a Nitry. Základnou organizačnou jednotkou bolo krídlo a viacej krídel tvorilo tlupu. Slúžila na udržiavanie poriadku počas manifestácií, mítingov a schôdzí HSĽS proti politickým odporcom. Úlohy pri je vzniku boli zhrnuté do “Desatora prikázaní”:

1. Buď verný svojmu slovenskému národu.
2. Drž sa svojich slovenských zásad.
3. Priznaj sa verne k svojmu slovenskému a kresťanskému presvedčeniu.
4. Cti a udrž zákon a verejný poriadok.
5. Bráň každého pred nezákonným násilím.
6. Buď oddaným svojím spolubratom.
7. Zadrž disciplínu.
8. Zachovaj mlčanlivosť.
9. Získaj nových rodobrancov.
10. Cti slobodu iného presvedčenia.

Členovia Rodobrany nosili čierne uniformy, košele a vysoké čižmy.

Dr. Jozef Kállay, minister s plnou mocou pre správu Slovenska pozastavil činnosť Rodobrany po prvý krát 30. augusta 1923. V období rokov 1923-1926 bola jej činnosť pozastavená ešte niekoľkokrát. V tomto období ju využíval hlavne Vojtech Tuka pre svoje politické ciele. 30. augusta 1926 bola znova zakázaná, ale z iniciatívy klubu poslancov HSĽS sa stala Rodobrana súčasťou strany. Týmto krokom sa zamedzilo rozpusteniu.

Rok 1938 bol rokom založenia Hlinkovej gardy. Po prvýkrát sa objavil názov HG v novinách na stránkach Slovenskej pravdy zo dňa 12. júna 1938. Článok HG napísal Alexander Mach a vyzýva v ňom, aby sa utvorili v slovenských mestách a dedinách gardy usporiadateľov a obrancov. V knihe Hlinkova garda a Slovenská revolúcia od Ema Bohúňa a Gustáva Beža sa nachádza článok Chronologický záznam udalostí, ktorú napísal Rudo Strieženec. Môžeme sa v nej dočítať, že o garde sa písalo po prvý krát v novinách Slovák zo dňa 1. júla 1938, v čísle 125 na strane 2. Upozorňuje, že tento článok (nesie titul: “Máme si postaviť vlastné gardy?”) bol skonfiškovaný cenzorom. Miesto, kde mal byť článok umiestnený, bolo nakoniec prázdne.

K oficiálnemu založeniu HG došlo na valnom zhromaždení klubu Hlinkovej mládeže dňa 28. júla 1938. HG bola organizovaná ešte ako spolok, lebo vtedajšie pomery nedovoľovali, aby nejaká organizácia mala polovojenský charakter. Veliteľom prvej HG bol Jozef Baxa. Do 6. októbra musela HG pracovať v ilegalite, lebo až vtedy úrady povolili jej činnosť.

Dňa 28. októbra 1938 sa HG stala jedinou polovojenskou brannou organizáciou na území Slovenskej republiky. V tento deň Slovenská vláda nariadila rozpustenie polovojenských branných organizácií ako Národná garda, Sväz stráže slobody, Národná strelecká jednota, Strelecká jednota, Ozbrojené formácie Sokola, RTJ, Orol, Sedliacka jazda, Dunajská stráž a im podobné pôsobiace na území Slovenska.

Členovia organizácie HG skladali sľub vernosti Slovenskej vláde a HG mala byť pomocným orgánom všetkým úradom, ktoré boli podriadené Slovenskej vláde. HG priamo podliehala Slovenskej vláde a spolupracovala s Ústredným slovenským národným výborom v Bratislave. Nebola oprávnená byť ozbrojená. Nosiť zbraň mohli len tí jej členovia, ktorí mali povolenie od patričného úradu, alebo boli pridelení k bezpečnostným orgánom k výkonu strážnej služby.

Úlohy Hlinkovej gardy

HG podľa Organizačného rozkazu čísla 5, ktorý vydalo Hlavné veliteľstvo HG v Bratislave dňa 15. decembra 1938 je: “jednoliatym celkom, sledujúci jednu myšlienku, jednu ideu, jednu úlohu a jeden cieľ pod vedením jedného veliteľa. Touto myšlienkou, úlohou a cieľom je povznesenie slovenského národa mravne, nábožensky, hospodársky, sociálne a nadovšetko branne v jedinom pojme štátnosti.”

Poslaním gardy bolo vychovávať slovenskému štátu a národu oddaných vlastencov, pestovať brannú výchovu, pestovať odvážnosť a ducha kamarátstva, vykonávať brannú výchovu, pozorovať verejný život a podávať na príslušné miesta potrebné hlásenia a podnety. Ako ďalšie poslanie sa uvádza byť nápomocnou orgánom pri obrane štátu a pri udržiavaní verejného poriadku a bezpečnosti ako to určí minister vnútra a minister národnej obrany a plniť úlohy, ktoré jej budú zverené právnymi podpismi. Ale úlohy HG si vysvetľoval každý podľa svojho.

Vojtech Tuka videl úlohy gardy takto: udržať štát, pomáhať vláde, byť smelí ako rodobranci, lebo podľa neho slovenská revolúcia ešte trvala. Ako ďalšie úlohy vidí zahriaknutie reči pochybovačov a znemožnenie ich činností. Samozrejme, národ žiada od gardistov, aby boli poctiví, pracovití a smelí.

Podľa Jozefa Tisu, prezidenta Slovenskej republiky, HG sa má skladať z najlepších členov strany. Musí byť nekompromisným zborom, na ktorý sa národ môže spoľahnúť. Garda je povolaná podľa neho vykonávať funkciu ideového usmerňovateľa nielen brannej výchovy, ale aj pri osvetovej práci, pri športe a turistike.

Podľa Alexandra Macha poslaním gardy je podávať hlásenia o veciach, ktoré nie sú v súlade s HG. Vykonávať všetky politické a nepolitické, vojenské a nevojenské úlohy, ktoré sú v záujme národa a štátu. HG podľa neho národ prevychováva a prevychová.

Na iných miestach dobovej tlače sa môžeme dočítať, že poslaním gardy je poznanie a nasledovanie Andreja Hlinku. Ísť nekompromisne napred, milovať národ, byť dobrým vlastencom a postaviť stráž proti všetkým, ktorí by chceli nejakým spôsobom uškodiť národu.

Slovania

Pôvod

Pri otázke pôvodu Slovanov dochádzajú jazykovedci, etnológovia a archeológovia k čiastočne odlišným výsledkom.

Z jazykového hľadiska sa praslovanský jazyk vyčlenil z indoeurópskej jazykovej skupiny už okolo roku 1500 pred Kr.

Z historicko-archeologického hľadiska možno údajne bez akýchkoľvek pochybností hovoriť o Slovanoch až asi od roku 500 (čo však neznamená, že neexistujú viac-menej sporné písomné odkazy a hmotné nálezy z oveľa starších období).

Otázkou pôvodu Slovanov sa zaoberajú dve hlavné teórie:

a) Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z nejakej pravlasti. Podľa archeologických nálezov sa nachádzala severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom a Slovania sa z nej rozšírili v 5. storočí. Teóriu pôvodne vytvoril český etnograf Lubor Niederle (1865-1944). Táto teória je v konečnom dôsledku založená na (a) zistení poľského botanika a kultúrneho vedca Rostafinskeho (1850-1928), že pravlasť Slovanov muselo byť územie bez buka, smrekovca a tisa, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy týchto stromov prevzaté z cudzích jazykov, (b) zistení A. L. Pogodina (1901) že územiami s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (dnes juhoukrajinské územie na Dnestri) a Volyň (medzi Bugom a Dneprom). Niederle len upresnil lokalizáciu tohto územia na základe výsledkov archeologických vykopávok. Podľa Niederleho Slovania opustili toto územie z dôvodov zmeny podnebia v 2.-3. storočí po Kr. V Sovietskom zväze sa ešte počas 2. svetovej vojny zastávala prevažne téza, že pravlasť Slovanov ležala medzi Labe a Sále – Egejským morom – Baltským morom – Okou a Volgou. Po intenzívnych vykopávkach v 50. rokoch však aj sovietski archeológovia zredukovali toto územie na rôzne definované územia zhruba v dnešnej Ukrajine a Poľsku.

b) Autochtónna teória hovorí, že etnogenéza Slovanov prebehla na iných územiach východnej Európy, kde Slovania sídlia aj dnes. Toto tvrdil už ruský kronikár Nestor (kronikár) v 12. storočí. Novšie jeho názor potvrdil významný ruský jazykovedec Oleg Nikolajevič Trubačov (hlavný redaktor dlhodobého projektu obrovského etymologického slovníka slovanských jazykov), podľa ktorého etnogenéza Slovanov prebehla približne v dnešnom Maďarsku a južnom Slovensku. Tento názor dnes zastáva menšina autorov. Na Slovensku sa k tomuto názoru “odvážil” v poslednom čase pridať v polovici 90. rokov P. Mačala (Etnogenéza Slovanov v archeológii, 1995), ktorý dokazuje, že Slovanov možno vo východnej Európe doložiť už po roku 1000 pred Kr., pričom sa opiera o archeologické pramene. Najnovšie záhorský etnológ R. Irša (Slovo o Slovanoch, ich démonoch a bohoch, 2006) na základe analýzy slovanskej mytológie a jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov považuje Slovanov za autochtónne obyvateľstvo v Karpatskej kotline, v povodí Dunaja, ktorý Slovania (Sloveni) nazývali Slavom (Slovom), podľa svojho božstva „Slava“ („Slova”) a “údajný” príchod Slovanov v 5. storočí podľa oficiálnych textov interpretuje len ako príchod východných Slovanov do strednej Európy.

Nemeckí a maďarskí historici radi zastávajú teóriu, že Slovania z etnického hľadiska vznikli akousi náhlou „záhadnou“ premenou pôvodného obyvateľstva až v 6. stor. v oblastiach, kde sídlia aj dnes. Takto sa to často učia aj študenti v uvedených krajinách. V nacionalisticky orientovaných (ale častých) maďarských prameňoch sa zas dokonca možno stretnúť s tým, že “maďarské” kmene prichádzajú na neobývané územie, kde predtým žili len Avari a pred nimi Huni, napriek tomu, že samotné najstaršie maďarské kroniky tvrdia niečo celkom iné (dobýjanie územia od Slovanov). Aj medzi archeológmi je všeobecne známy značne laxný a negatívny postoj ich maďarských kolegov voči akýmkoľvek slovanským nálezom z územia Maďarska.

Názov

V kronikách a letopisoch sú označovaní rôzne, napríklad Sloveni, Sclavini, Anti, Veneti, Venedi, ale je sporné, či sa niektoré z týchto názvov naozaj vzťahujú na Slovanov.

Pôvod slova Sloveni [j. č. Slovenin] (a tým aj Slovania, Slováci a Slovinci) je sporný. Uvádza sa napríklad:

• názov rieky
• slovný kmeň *slo-/*sla- vo význame voda; indoeurópsky slovný kmeň *kleu- vo význame tiecť (spodobňovalo sa na -sleu- -slav -slov…)
• osoba menom Slov (Sloveni sú potom “Slovovi ľudia”)
• slovo otrok (pozri nižšie)
• drávidské slovo “Solveni” vo význame vyznávači [boha] Volosa/Šivu – teória Cyrila A. Hromníka (juhoafrického etnológa slovenského pôvodu)
• podľa kmeňového božstva Slava (Slova), podľa ktorého bola pomenovaná rieka (Dunaj) – teória R. Iršu

Staršie sa predpokladala súvislosť:

• so slovom “slovo”, ktorá je prakticky nemožná, pretože prípona -enin (a pod.) sa vyskytuje len s názvami lokalít, ale lokalita s kmeňom Slov- (*Slovy) nie je doložená, alebo
• so slovom “sláva”, ktoré je však zrejme neskoršieho pôvodu

Vysoká frekvencia etymológie súvisiacej s vodou je podporovaná aj teóriou, že Slovania zrejme svojho času obývali jazerné, pripobrežné a prímorské oblasti (Baltu). Boli výborní plavci a vedeli sa aj potápať.

V najstarších zmienkach (neskorá antika, včasný stredovek) o Slovanoch v gréckych, latinských, arabských (ale aj iných) textoch sa príslušné slovo vždy začína na skl- (sclavus; sklav; saqáliba; skloven etc.) a nie na sl-, pričom tvary na skl- znamenali v latinčine, arabčine a podobne v tomto období aj otrok (“sclavus” označoval aj rímske putá pre otrokov). Na to existujú dve vysvetlenia. Jednak je možné, že -k- bolo vsunuté do pôvodného tvaru z dôvodu ťažkej výslovnosti skupiny -sl- v daných jazykoch (v latinčine a gréčtine existuje len skupina -zl-, arabské slovo zrejme pochádza z latinského) a slovo Slovania nemá s otrokmi nič spoločné alebo – čo je veľmi pravdepodobné – slovo otrok v spomínaných a iných jazykoch vzniklo zo slova Slovania, pretože Slovania (východná Európa) tvorili (popri Germánoch, Baltoch a Uhrofínoch) v neskorej antike hlavný rezervoár otrokov. Je však tiež možné, že názov Slovan naopak pochádza zo slova sklavus/saqáliba a pod. (otrok) v spomínaných jazykoch, pričom je pozoruhodné, že tento súvis spomína už Juraj Papánek v roku 1793 vo svojom Historia gentis Slavae, kde v kap. II tvrdí: “Meno Slovanov nepochádza zo slova Sláva, ale z arabského pomenovania Seclaba, pretože vraj (quod) Seclaba jazykovým skreslením (per corruptionem linguae) je odvodené v slove Sclava”.

Kultúra, život a náboženstvo

Základnú spoločenskú jednotku Slovanov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, volené staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením – veča. Rodiny boli monogamné, žili v jednoduchých drevených príbytkoch čiastočne zapustených do zeme (drevozemnice).

Letopisy antických dejepiscov zo 6. storočia hovoria o Slovanoch ako o pohanskom ľude. Hlavnými božstvami boli Perún (boh blesku a hromu), Veles(bohyňa-matka, mylne na základe ľudovej etymológie často označovaná za boha dobytka, ale aj za boha lesa), Svarog (boh slnka a ohňa – vojny – od „svár“), Simargl (boh vetra) a Mokoš (bohyňa plodivej moci, lásky, rodiny). Známy bol aj trojhlavý Triglav či sedemhlavý Rugievit, ďalej Radegast, Svantovít a iní. Rôzne mená bohov však boli v podstate len prezývkami Perúna a Veles, aj keď neskôr boli vnímané ako mená samostatných bohov a démonov. Podľa starších názorov dualizmus dobra a zla predstavovali Černoboh a Belboh. Toto vysvetlenie sa opiera o nepochopenie mien slovanských bohov, ktoré sa v odbornej literatúre traduje od 19. storočia. Černoboh bol v skutočnosti bohom dobytka, jeho keltskou obdobou je Cernunos. „Belboh“ je výmysel z čias národného obrodenia. Slovania nerozdeľovali bohov na dobrých a zlých. Sile bohov podľa Prokopia však neprisudzovali Slovania veľký vplyv. K bohom sa prikláňali iba v dobe, keď sa blížila smrť, choroba, či keď išli do vojny. Uctievali však rieky, vodné víly a verili vo veštby. Podľa Prokopia žili Slovania v žalostných chatrčiach a často sa sťahovali. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopijou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom. Ich život opísal ako drsný a primitívny, ich zovňajšok ako špinavý, hneď však dodáva, že nie sú zlomyselní ani zákerní.

Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali, na kostrové pochovávanie prechádzali postupne. Na území Slovenska, to bolo v dôsledku styku s Avarmi. Definitívny prechod na kostrové pochovávanie a koniec pohanským zvykom znamenal až prechod na kresťanskú vieru. Na Slovensku to bolo už začiatkom 9. storočia.

Slovanské hospodárstvo bolo tradične zamerané na poľnohospodárstvo a pastierstvo. Poznali dvojpoľný systé obrábania pôdy. Pestovali všetky vtedy bežné druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ale i technické plodiny ako ľan. Chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Boli tiež rybári, poľovníci a brtníci. Mali pomerne vyspelé kováčstvo, tkáčstvo i hrnčiarstvo (napriek tomu, že nepoznali hrnčiarsky kruh). Vyrábali kvalitné šperky.

Rozdelenie

Z hľadiska etnickej a jazykovej príbuznosti sa Slovania delia zhruba nasledovne:

• južní Slovania
  • Bulhari
  • Bosniaci
  • Čiernohorci
  • Gorani
  • Chorváti
  • Macedónci
  • Srbi
  • Slovinci
• západní Slovania
  • Česi
  • Kašubovia
  • Lužickí Srbi
  • Poliaci
  • pomoranskí Slovinci
  • Slováci
• východní Slovania
  • Bielorusi
  • Rusi
  • Ukrajinci
  • Rusíni

Svätopluk bol od 50. rokov 9. storočia kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavovým spoluvládcom, potom 871-894 tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy.

Knieža a spoluvládca

Svätopluk bol synovcom kniežaťa Rastislava, ktorý pochádzal niekde z oblasti dnešného Slovenska. Koncom 50-tych rokov 9. storočia sa Svätopluk stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. V roku 867, po jednom (neúspešnom) východofranskom útoku, Rastislav dal Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy), Svätoplukovi aj do léna. Najneskôr v tomto roku došlo de-facto k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti, pričom však už dávno predtým Svätopluk nebol iba jedným z Rastislavových kniežat, ale priamo Rastislavovým spoluvládcom. Fuldské anály napríklad spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rastislavovej (vlastnej) Moravy. Podobne pápež adresoval v roku 869 list Gloria in excelsis „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“ (ich kniežatsvá – Moravské, Nitrianske a Panónske – tvorili Metodovu arcidiecézu). Aj posolstvo k Michalovi III. z roku 862, z ktorého potom vzišla misia Cyrila a Metoda, vyslali Rastislav a Svätopluk explicitne spolu.

Cesta k moci

V roku 870 Svätopluk zveril Nitrianske kniežatstvo pod ochranu Východofranskej ríše a Rastislavovi vypovedal poslušnosť. Ten sa pokúsil Svätopluka zabiť na hostine a obnoviť svoj vplyv v Nitrianskom kniežatstve. Celá pripravovaná vražda však vyšla najavo a Svätopluk sa dozvedel o všetkých krokoch Rastislava proti nemu. V zúfalej situácii Rastislav so svojimi ľuďmi sa snažil chytiť Svätopluka, padol však do svojej pripravovanej pasce. Svätoplukovi sa podarilo Rastislava zajať a následne ho predal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, dlhoročného Rastislavovho oponenta. Rastislava oslepili a až do smrti väznili v niektorom bavorskom kláštore.

Okrem toho poslali vlastných ľudí (grófov Viliama a Engelšalka) do Rastislavovej dnešnej Moravy (čiže západnej Veľkej Moravy) ako regentov. Svätopluk na Slovensku, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho (spolu so svätým Metodom) uväznili. Roku 871 potom v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Kráľ

Svätopluk musel odraziť ďalšie franské útoky (871, 872). Roku 874 uzavreli vyslanci Svätopluka na čele s Jánom z Benátok s Ľudovítom Nemcom Forchheimský mier. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia (Čechy a Lužice 890, Sliezsko 880, Vislansko 874, Panóniu – územie dnešného Maďarska) 881/884 – pozri ďalej). Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.

V 70. rokoch 9. storočia Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko. Práve ich veľkomoravské korene sú to, čo tieto štáty spájalo po celý stredovek.

Smrť

Svätopluk zomrel roku 894. Tento pomerne presný údaj na danú dobu sa nám zachoval vďaka zmienke v dvoch dôveryhodných a súvekých písomných prameňoch – Reginovej kroniky a Fuldských letopisov. Podľa starej orientálnej povesti o troch prútoch, na smrteľnej posteli vyzýval svojich synov k svornosti, súdružnosti, spojenectve a vzájomnom pochopení, ktoré byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet, považoval už v polovici 10. storočia za najväčší problém existencie stredodunajských Slovanov vytvoriť pevnú jednoliatu ríšu. Legenda o troch Svätoplukových prútoch hovorí teda o troch jeho synoch a následníkoch, bezpečne doložení sú z nich prví dvaja:

• Prvý, Mojmír II., sa po otcovej smrti stal veľkomoravským kráľom;
• Druhý syn, Svätopluk II., dostal do léna Nitrianske kniežatstvo;
• Tretí syn, Pre(d)slav, zas dostal do léna pravdepodobne Bratislavu s okolím, ktorá po ňom dostala aj meno Preslava (z toho:Pressburg).

Krátko po roku 894 došlo medzi synmi k roztržke a začal sa rozpad Veľkej Moravy. Problémom stále ostáva miesto odpočinku kráľa Svätopluka. Keďže žiadny súveký kronikár či letopisec detailne nerozoberá dôsledky, príčiny, alebo miesto úmrtia a pochovania Svätopluka, historici si pomáhajú tvrdeniami od iných, neskorších kronikárov. Podľa českého kronikára Kosmasa, ktorý čerpal ešte z tvrdení miestnych ľudí na súčasnom území Slovenska, Svätopluk zomrel v Nitre, na Zobore, kde vraj vtedy bol kláštor. Posledné archeologické výskumy v skutku ukazujú, že kláštor pod Zoborom naozaj stál a jeho existencia sa približuje k existencii Veľkej Moravy. Iné teórie sa opierajú o dochovaný bohatý archeologický materiál z oblasti Starého Města a Mikulčíc a pochopiteľne spájajú tieto archeologické lokality aj s posledným vydýchnutím tohto významného európskeho činiteľa.